v úniku

ôsmy deň na ceste, štvrtý na pobreží Jadranu a začína ľahký stereotyp. stále tí istí turisti, rovnaké hotely, penzióny, karavany a nudná chorvátska architektúra s bielym stĺpikovitým zábradlím a random holým betónom. do toho všadeprítomné billboardy pred regionálnymi voľbami s odhodlane vyzerajúcimi politikmi vyzývajúcimi do boja za svoje mesto. neusmieva sa žiadny z nich, každý chce, aby sa ľudia prebudili a povstali, ako keby zase išli do vojny. cez Šibenik a jeho typickú absurdnú kombináciu historického centra a socialistických panélakov sa na pár hodín znova dostávam do hôr. turistický ruch vystriedajú pokojné malé dediny; z nejakého dôvodu je v každej z nich veľká škola a ja nechápem, kto tam chodí. chvíľami to vyzerá, že na jeden rodinný dom pripadá jedna škola. po zjazde k moru sa dostávam na predmestie Splitu; nemám stiahnuté mapy, nejak zablúdim, a tak do samotného mesta dorazím na pána po trojprúdovke. okrem pár vytrúbení to prežijem v pohode, ale bicykel je na tom horšie a opravujem prvý (prekvapivo aj posledný) defekt. keby som však vedel, ako ľahko sa robí defekt, keď má človek normálne plášte, asi by som si sám hádzal klince pod kolesá. mesto je fajn, na promenáde pri mori by som vedel kávičkovať celý…

prvú prímorskú noc trávim v kempe; nájsť vhodné miesto na stan mimo kempu je na pobreží náročné a trochu spoločnosti mi tiež nezaškodí, lebo inak je to dvojtýždňová samota. bohužiaľ, spoločnosť väčšinou znamená nemeckých dôchodcov, vekový priemer mojich susedov je snáď trojciferný a je mi definitívne jasné, že o pláži plnej pekných žien v bikinách môžem len snívať. tušil som, že v strede mája bola táto predstava dosť naivná, ale nechcel som si to pripustiť, lebo motivácia na šliapanie 150 kilometrov každý deň to bola výborná. ráno ma budia kvapky dopadajúce na strechu stanu; rýchlo kontrolujem predpoveď, vraj prehánky celý deň. veľkú hlavu si z toho nerobím, trochu vody prežijem. akonáhle však opustím kemp, spustí sa lejak a prvú rannú hodinu trávim schovaný na lavičke pred potravinami. ako neskôr zistím, je to tu chorvátska klasika – malé potraviny a pred vchodom dve lavičky s reklamou na Ožujsko. na nich pár južanských flegmatikov vedie s fľašou v ruke hlbokú filozofickú debatu a aj tak sa to vždy skončí tým, že “nema problema!” keď dážď prejde do mrholenia, vydávam sa na cestu, ale o chvíľu je všetko späť v starých koľajách a po pár kilometroch musím dať ďalšiu prestávku; tentokrát trávim hodinu na autobusovej zastávke s nejakým Ivanom Zakom a…

je utorkové ráno a na poslednú chvíľu sa mi tak nejak nechce ísť; radšej by som zostal doma, dal si pracovné obdobie a usporiadal v hlave myšlienky. ale kalendár nepustí, keď nepôjdem teraz, ďalšia šanca tak skoro nebude a som si istý, že v konečnom dôsledku cesta bude stáť za to. začiatok je podľa očakávania vcelku nudný; niežeby ma Rakúsko vôbec nezaujímalo, vinárska oblasť a pod ňou Neusiedler See sú celkom fajn, ale predsalen, kvôli dokonalým rakúskym dedinkám som na ten bicykel nesadal.  dávam len jednu prestávku pri Parndorfe, kde si chodia posádky maďarských, slovenských a českých áut kúpiť tonu nepotrebných hovadín a rýchlo preletím do Maďarska. severní vítr je vraj krutý, ale keď ideš na bicykli na juh, tak máš iný názor. už na obed som v Soproni a za ním začína maďarská sedlačina. staré vrčiace autobusy, plastové kreslá pred domom, zmrzlina aj v tej najmenšej dedinke, alkoksichty v klobúčikoch a baretkách a čas v režime slowmotion. v nejakej väčšej dedine si v talianskej pizzerii pýtam turecký kebab; keď spustím po anglicky, típček plynule z maďarčiny prejde do nemčiny a ja si aj po 7 rokoch štúdia nemčiny smutne hovorím, že sme pokojne mohli ostať v maďarčine. ďalej idem…

prvých 70 km kopcovitej etapy na štvrtý deň sa opakujú zalesnené horské priechody a ich drobné dedinky, kde cez deň nestretneš nikoho iného, len pár nezamestnaných štamgastov a občas osamelú kočíkujú mladú matku. v každej záhrade je malá dielňa pre domáceho MacGyvera, ktorý z dreva vyčaruje čokoľvek; nejak sa sem ako rozmaznané mestské dieťa nehodím. prechádzam sedlá a doliny, strmé stúpania a rýchle zjazdy po rozbitom asfalte, počas ktorých sa len modlím, aby spoza tejto zákruty nevyletelo auto. ale nejak ma tá monotónnosť baví, aj tak má každá dolina a každý výhľad niečo do seba. za zatiaľ najväčšiu dieru výletu vyhlasujem Ploské, kde už nie je ani krčma, a tak miestna šľachta s pivom posedáva na schodoch pred Rozličným tovarom. dostávam sa do zabudnutých železiarskych obcí, kde sa prelínajú socialistické továrne s pozostatkami raného kapitalizmu. na poslednú chvíľu sa vzdávam plánu prejsť Slavošovský cyklotunel a obchádzam ho cez Jelšavu. za odmenu opäť dostávam defekt, zápasím s plášťami a navyše ma začínajú naháňať búrky. keď všetko zalepím a šlapem ďalej, rozmýšlam nad tým, aký fajn príbeh to bude, ako tesne som utiekol pred búrkou… ale v predposlednom kopci ma búrka chytí; rýchlo zbieham do doliny a ukecávam tetu z potravím, nech…

v sobotu ráno dobalím posledné veci, vyladím detaily na bicykli a vyrážam. sám som prekvapený z toho, že to nejak neriešim; jednoducho sadnem a idem, teším sa na tú jednoduchosť nasledujúcich dní, kde jediným problémom na svete bude to, čo budem jesť a miesto, kde sa vyspím. asi mi pomáha to, že robím stále viac týchto trochu crazy vecí, a tak mi fakt, že najbližší týždeň nebudem robiť nič iné, ako točiť nohami, vôbec nepríde hrozný. tachometer zatiaľ nechávam v taške – som tu kvôli zážitkom, nie kilometrom. začiatok cesty vedie cez Záhorie, prechádzam prímestské dediny a mestečká a teším sa na skutočný vidiek. nebude to však jednoduché, fúka silný protivietor, ktorý mi ukazuje, že nie som so všetkým tak vyrovnaný, ako som si myslel; nadávam a postupujem pomaly. čoskoro sa začína sedlačina, na ktorú som čakal. cez Bukovú preskakujem Malé Karpaty a blúdim trnavskými dedinami, kde je najpoužívanejšou hláskou “dz”. párkrát sa zastavujem na pizzu a na kofolu; vo vedľajšej miestnosti pozerá klasická víkendová partia Liverpool a rozoberá dnešné tikety; pri stole oproti sa riešia alkostorky, keď típek išiel v piatok na párty do Relaxu a vrátil sa v utorok z Donovalov. prichádzam do Piešťan a trochu podvádzam, keď…