ôsmy deň na ceste, štvrtý na pobreží Jadranu a začína ľahký stereotyp. stále tí istí turisti, rovnaké hotely, penzióny, karavany a nudná chorvátska architektúra s bielym stĺpikovitým zábradlím a random holým betónom. do toho všadeprítomné billboardy pred regionálnymi voľbami s odhodlane vyzerajúcimi politikmi vyzývajúcimi do boja za svoje mesto. neusmieva sa žiadny z nich, každý chce, aby sa ľudia prebudili a povstali, ako keby zase išli do vojny.
cez Šibenik a jeho typickú absurdnú kombináciu historického centra a socialistických panélakov sa na pár hodín znova dostávam do hôr. turistický ruch vystriedajú pokojné malé dediny; z nejakého dôvodu je v každej z nich veľká škola a ja nechápem, kto tam chodí. chvíľami to vyzerá, že na jeden rodinný dom pripadá jedna škola.
po zjazde k moru sa dostávam na predmestie Splitu; nemám stiahnuté mapy, nejak zablúdim, a tak do samotného mesta dorazím na pána po trojprúdovke. okrem pár vytrúbení to prežijem v pohode, ale bicykel je na tom horšie a opravujem prvý (prekvapivo aj posledný) defekt. keby som však vedel, ako ľahko sa robí defekt, keď má človek normálne plášte, asi by som si sám hádzal klince pod kolesá.
mesto je fajn, na promenáde pri mori by som vedel kávičkovať celý deň, ale v centre toho na pozeranie až tak veľa nie je (aziati a ich foťáky majú iný názor); fascinujú ma však kancelaristi v oblekoch. v týchto južanských mestách to musí byť sranda – rýchla káva a noviny v trafike na rohu, na raňajky burek z jednej z milióna pekární a zvyšok dňa sa potíš v presklennom kancli nad špinavou ulicou. chytám kemp na okraji mesta, stíham aj večerné kúpanie a stan si staviam vedľa motorkára s bratislavskou značkou; má však taký prísny výraz, že sa bojím sa prihovoriť a tvárim sa neexistujúco.
ďalší deň je viacmenej oddychový, chcem sa pošetriť pred bosenskými kopcami; ale nie je to sranda ani tu, pred Makarskou riviérou je solídne stúpanie a uvedomujem si, ako je dôležité byť pripravený na bolesť. keby mám pred sebou v ten deň 150 kilometrov a som nachystaný na boj, kopec prejdem v pohode; ale na dnes som mal v hlave len pláž, slnko a more a pár kilometrov k tomu, preto sa trápim.
pri prechode okolo školy počujem zvonenie a uvedomujem si, aké mám šťastie, že už mám toto za sebou, že mám slobodu a nemusím sa riadiť ničím – či už je to školské zvonenie alebo zvonenie v hlave šéfa. prichádzam do Makarskej, od mesta veľa nečakám – všade len turistické kaviarne a stánky so šmelinármi súťažiacimi o to, kto dokáže predať turistovi najväčšiu kravinu.
prichádza poobedný dážď a s ním moja poobedná siesta v nejakom zrušenom stánku. ale je to v pohode, už mám pred sebou len 10 kilometrov, a keď sa poobede vyčasí, bez problémov ich doklepnem. večer mám pri výbere podniku šťastie, vyhnem sa gýčovým romantickým prímorským reštauráciam a vyberám si bar s domácimi štamgastami. v pohode si pozriem futbal, čašníci stíhajú obsluhovať aj hrať životne dôležitý zápas v šípkach a multitalentovaný naspeedovaný pizzér v drese Davora Šukera stíha naraz robiť tri pizze, baliť si cigaretu aj baviť vtipmi všetkých ostatných.
ráno znova prší a vôbec sa mi nechce opúšťať teplo svojho spacáku a čeliť svetu. urobím tak až okolo deviatej, keď sa dážď skončí a idem do hôr. ranných 650 výškových zvládam prekvapivo fajn; užívam si oddych od prímorského ruchu a premýšľam, ako sa žije v starých dedinách nad ním. všetci tu len kávičkujú na terasách a s pokojom pozerajú do diaľky na more; sounds good, nezabalím to tu?
križujem krovinaté chorvátske vnútrozemie a o chvíľu už prichádza Bosna. som plný očakávania, ale na prvý pohľad žiadnu zmenu nevidím; vyzerá to stále ako Chorvátsko, akurát pribúda katolíckych symbolov, keďže idem okolo pútnického Medjugorje.
zase raz som si poriadne nepozrel mapu, zase raz je kopcov trikrát viac, než som čakal a používam všetky vybrané slová, čo poznám. aspoňže nakoniec predsalen prichádza nejaká zmena oproti Chorvátsku; objavuje sa stále viac dobytka a všelijakej zvery, psy sú všade a keď sa hafík rozhodne, že tie biele čiarky v strede cesty treba preskúmať, všetci musia stáť. a bavím sa na obrovskej škole postavenej v poli 5 kilometrov pred Mostarom. verejná doprava tu asi najlepšia na svete nie je, lebo žiaci musia našupu stopovať, keď chcú ísť domov do mesta.
v Mostare oddychujem a užívam si poobedné staré mesto so známym mostom, akurát mi v úzkych uličkách prekážajú stánky so suvenírmi, domácimi predraženými výrobkami a fejkovými futbalovými dresmi. večer prichádzam do kempu a zatiaľ tu okrem pár holandských motorkárov nie je nikto. čakám, či tu teda vôbec môžem spať alebo čo, ale nakoniec prichádza majiteľ kempu a všetko sa v pohode vyrieši. najlepšie na jeho flegmatizme je to, že je úplne na kašu a oči si nechal v bare, ktorý v dedine prevádzkuje.
snáď polovica Bosny je na všelijakých náhorných plošinách, na jednu z nich sa musím dostať, takže doobedný program mám vyriešený. cestu mi v dedine spríjemňuje teta na rannej prechádzke – na obojku má namiesto psa kravu. a naopak nad dedinou na parkovisku niekto vyložil dve malé šteniatka; smutno na mňa pozerajú a asi som prvý, kto ide okolo, lebo sa za mnou po ceste rozbehli a mám chuť si ich chodiť do tašky.
na vstupe do Republiky Srpskej (súčasť Bosny a Hercegoviny) ma víta veľká zástava a chudobný sedliacky kraj. nápisy sú často v cyrilike, kravské lajná sú na ceste nonstop a všetci ma zdravia. autá sústavne trúbia – na pozdrav, zo srandy alebo ako upozornenie, keď sa pol metra odomňa chystá niekto preletieť stovkou.
vrcholom je pre mňa malé mesto Gacko – v centre sú tri ulice, kde sa nachádza pár obchodov a kaviarní. oddychujem na lavičke a po chvíli sa musím smiať; ľudia tu absolútne nemajú čo robiť, a tak chodia po tých troch uličkách dookola, tam a späť; niektorí okolo mňa bez hanby prejdú za 15 minút štyrikrát. veľa ľudí sa ma pýta či som Srb (Srbi a Bosniaci sa navzájom fakt nemusia), odkiaľ som, kam idem a či som umorjeny. celkovo je to tu iný svet – možno niečo medzi slovenským mestom a slovenskou rómskou osadou.
nasledujú ďalšie hory a skalnatý Národný park Sutjeska, užívam si zjazd, prechod cez prázdny nový dvojkilometrový tunel a onedlho som pri partizánskom pamätníku v Tjentište. esteticky je dokonalý, priestorovo to všetko nejak dáva zmysel a je to jedno z najlepších miest, aké som zatiaľ navštívil. s otvorenými ústami by som ho vedel pozorovať hodiny, ale musím ísť a prekonať ešte jeden kopec, kým sa dostanem do môjho motela zaseknutého v roku 93. najskôr sa smejem, že televízor nemá diaľkové; to však ešte netuším, že má jediný program a na ňom ide náhodný balkánsky vojnový film. tak radšej dobrú noc.
