po roku je čas znovu sa vydať na cesty; koncom mája sadám do môjho posledného maltského taxify a pri pokojných beatoch Worakls sa veziem na letisko. 3 dni strávim doma, pokochám sa krásou slovenských dievčat a zelenej krajiny, ktorá na mňa už počas letu kričala, že tam niekde je domov. všetko sa zomelie rýchlo a čoskoro už z oblohy vidím východ slnka nad Kaukazom a vyčítam si, že som sa na budapeštianskom letisku neožral na typického britského turistu, lebo s týmito spolucestujúcimi sa za triezva spať nedá. každopádne nejak ma to vyplúva na letisku v Baku; pred letiskom sa ma snažia taxikári zapáliť, že do mesta sa na bicykli nedostanem. týpci ale netušia, že narazili na chlapca z Trajana, takže si pekne pred halou zložím bicykel a po diaľnici si to našupujem do centra. v skratke – vodiči šialení, milión babiek z neznámych príčin zametá cesty, všetky deti v uniformách doprevádzajú do škôl rodičia, predmestia sú chaotické a nepekné, miestami ich striedajú absurdné nové štvrte v európskom štýle a náhodne rozhádzané moderné výškové budovy. centrum je malé, ale milé; najviac mi to pripomína Istanbul, i keď Baku je prekvapivo trochu viac európske; taktiež hipkaviarne s dobrou kávou sa dajú nájsť; som…
All posts filed under “blog”
zápisky z južného Talianska
v nedeľu večer som pristál v prímorskom Bari a pondelňajší východ slnka som už sledoval v prvom cestovateľskom cieli menom Matera. aj keď toto ani nie je cestovanie, plán je vlastne presedieť celé dni niekde na Slnku s výhľadom na pekné miesto a oddýchnuť si. a takýto plán nie je ťažké plniť, takže len vysedávam, i keď zo začiatku ma to nejak nebaví… neviem vypnúť mozog, ktorý by najradšej rozmýšľal nad včerajším zložitým spotom na rivri a bojím sa, že si už tieto veci neviem užívať ako kedysi, keď som prvýkrát prišiel do Manaroly alebo do Ríma. neviem vychutnať tú krásu naplno a neviem si predstavovať rannú kávu na jednej zo smutnokrásne šedých materských terás a nie som v riti z toho, že ľudia na tomto skvelom mieste fakt žijú každodenné životy. ale možno je to jednoducho preto, že aj ja už niečo také žijem. a chodím po talianských robotníckych kaviarňach, kde ráno na stojáka húkaš po susedovi, ktorému sa, rovnako ako tebe, absolútne do roboty nechce; a tak len obaja na seba pri rannom espresse smutne pozeráte a prajete si, nech dnešná šichta prejde čo najskôr; a nech už je večer a v tej istej kaviarni premenenej na krčmu…
2017
2 nové štáty, v ktorých som býval + 15 navštívených krajín – 1 krajina, ktorej návštevu si nepamätám + 30 nocí v stane + 2 letné festivaly + 6000 kilometrov na bicykli + 0,5 kilometra na vodnom bicykli s delfínikom a šmyklavkou uprostred + 24 blogpostov – 1 vzťah + 1 sloboda – 1 ukradnutý bicykel – 6 stratených/zničených slnečných okuliarov + ∞ fliaš bieleho – 1 fľaša z Užhorodu za euro päťdesiat, ktorá sa nepočíta, lebo to asi nebolo víno + 1 zatrpknutý človek + 1200 hodín pokru + 500k rúk + 2 evbb/100 + 1 vydarený shot na high stakes + 0 stratených dokladov (???) – 1 stratený telefón (slušný výsledok) + xy kíl kávy + 2 články v novinách + 1 dovolenka na Havaji = 2017
k Čiernemu moru IV.
po ľahkých 5 hodinách spánku vyrážam z Varny s cieľom prejsť do Burgasu. podľa mapy vedie na juh jediná cesta – diaľnica; zdá sa však, že aj domáci tade chodia občas na bicykli, takže možnosť 20 kilometrovej obchádzky rýchlo zavrhujem a o deviatej ráno ma už v kopci predbiehajú autá stotridsiatkou. každopádne s odstavným priuhom je to aj tak bezpečnejšie než väčšina ciest prvej triedy. a pravidlami a podobnými vecami sa moc nezaoberám, z toho som už našťastie vyrástol. motám sa dedinkami v bulharských lesoch, od mora vanie príjemný letný vietor, krajina spí a Turecko sa blíži. za cieľ svojej cesty definitívne určujem Istanbul, ktorý som uprednostnil pred Sofiou. diaľka je to podobná, ale kultúra odlišná, čo ma priťahuje a, buďme úprimní, znie to predsalen viac cool. navyše krajina je stále trochu monotónna a miestami aj pre introverta na mojom bicykli príliš ospalá, takže oživenie tureckým temperamentom padne vhod. po trápení v kopcoch poobede schádzam k moru a cez nepríjemný hotelový Sunny Beach sa dostávam do Nessebaru. naozaj originálne miesto a očividne ho pozná aj veľa Slovákov – je pekné zase po čase počuť rodný jazyk. drevenice pri mori sú super, nič podobné som zatiaľ nevidel a pár hodín strávených…
k Čiernemu moru III.
druhý víkend na ceste trávim v Bukurešti; letnú sobotňajšiu noc prezmátam s náhodnými ľudmi z couchsurfingu; pomaly si zvykám na to, že každý deň znamená nových neznámych ľudí, nové miesta a zážitky a že sa to nedá zastaviť, len musím ísť ďalej. horúce večerné betónové mesto mi pripomína Atény a s mojími novými tureckými a rumunskými kamarátmi sa túlame metropolou, ktorá minimálne cez víkend nespí ani minútu. zisťujem, že mi takéto niečo celkom chýba a že svoje plány s bývaním na dedine musím odložiť na neskôr, keď už budem mať život tak nejak vyriešený a nebudem potrebovať nonstop nové a nové impulzy. užívam si obrovské bukureštské námestia a honosné budovy všetkých druhov; akurát najstaršia časť mesta je nanič, lebo historické úzke uličky pre seba ukradli reštauračné terasy, ktoré pre chodcov nechali priestor široký dva metre a v zhone sobotňajšieho večera nemá človek žiadnu šancu na slobodný pohyb. hnusné lacnodrahé turistické bary, opití Angličania a rumunské štetky mi dávajú milión dôvodov zdrhnúť preč; radšej by som sa pripojil k vtipnému zhromaždeniu pred Ceausescovým palácom, kde je bežným víkendovým zvykom zaparkovať auto, vytiahnuť na kapotu fľaše a urobiť si v strede mesta vlastnú párty. v nedeľu som ešte pozrel iné štvrte, k…
k Čiernemu moru II.
štvrtý deň začína nepríjemne – protivietor, sústavný smrad odpadkov a zdochlín a nič extra zaujímavé. krajina stále viac pripomína suché béžové vnútrozemie južného Talianska; ale nejde sa mi zle, drží ma pri živote ten vtipný pocit, ako som zrazu ďaleko od domu a len si tu točím nohami. bez dôvodu. ľudia sú tu vo všeobecnosti celkom nábožní; pri prechode okolo kostola sa skoro všetci prežehnávajú – bol som zvedavý, či to urobia aj traja miesiči, ktorí išli po pešej zóne ako keby vlastnili celé mesto. prvý sa prežehnal poriadne trikrát, druhý to len naznačil rýchlymi pohybmi a tretí si len potiahol z cigy a s pôžitkom vydýchol ako Bernard Black v najlepších časoch. krajina okolo historického Sibiu je už hornatejšia, domy v úhorských dedinkách sa tlačia bližšie k sebe a vidiecki dôchodcovia posedávajú na lavičkách pred plotom a s cigaretkou sledujú okoloidúcich a ja by som sa najradšej všetkých pýtal, či sú šťastní. Zem sa točí pomalšie, celá hlavná cesta stojí kvôli tomu, že cez cestu ide stádo kráv, ja mám akurát v ušiach Mumford & Sons a na chvíľu sa ocitám niekde na ranči pri Denveri. samotné Sibiu je fajn, klasické dláždené námestie a úzke uličky, pekný bulvár s…
k Čiernemu moru I.
púť k Čiernemu moru začína trochu netradične; v Trenčíne som nechcel zmeškať piatkový večer s malým hudobným festivalom a zároveň som chcel vyraziť na cestu čo najskôr, takže vznikla zaujímavá kombinácia. vychutnal som si festival, o piatej ráno zobral bicykel, hodil ho na trenčianskej stanici do vlaku a po dvoch prestupoch a troch hodinách prerušovaného slabého vlakového spánku som sa objavil v juhomaďarskom Szegede. mesto je to fajn, ale v krutých 35 stupňoch pôsobilo ospalým dojmom; námestia s bordovými tehlovými budovami boli prázdne a v chládku kaviarní sa schovávalo len pár ľudí. typické zmrzlinárske Maďarsko, ktoré sa cez leto prebúdza až v noci. smerujem na východ, obklopuje ma nekonečne nekonečná rovina, cesta je nezáživná, ale v slúchadlách mám dobrú hudbu a som nahecovaný na novú cestu. keď som bol malý, mal som rád zaužívané veci – v Kauflande som si vždy kupoval ten istý nanuk a na lyžovačku som vždy chcel ísť do toho istého strediska; postupne sa to ale zmenilo a momentálne žijem práve pre nové zážitky. čas sa tu zastavil, prechádzam okolo zabudnutých kúpeľov, polorozpadnutých kostolov; prázdne detské ihriská a motoresty opustené po postavení diaľnice; všetci spia, všade pokoj – asi ako keď u nás napadne sneh. idem celkom rýchlo,…
leto na Ukrajine II.
štvrtý deň je z tých najťažších – máme pred sebou 135 km do Ľvova a chceme tam byť čo najskôr, nech si stihneme pozrieť mesto, ktoré má byť najkrajším na tripe. letíme vidiekom akoby vystrihnutým zo Slunce, seno a má to tu niečo do seba, typická východná atmosféra je všade; nekonečné polia ukrajinských stepí križujú staré mikrobusy zvážajúce ľudí do obrovských tovární a miestami šedý postsocialistický svet oživujú prekvapivé farebné mozaiky na autobusových zastávkach. po dlhom boji s kilometrami a s časom nakoniec okolo piatej poobede dorazíme na intráky, kde máme zajednaný ďalší couchsurfing, a zničení sa tešíme na sprchu. bohužiaľ teplá voda tečie len medzi šiestou a deviatou (ráno aj večer), a tak prichádza až prehnane osviežujúca ľadová sprcha. ukrajinský internát je skvelé miesto a som nadšený; napríklad posteľ je tvorená tromi vrstvami – na vrchu je dvojcentimetrový “matrac”, pod ním zopár prepletených zúfalo tenkých struniek, ktoré ťa majú udržať a naspodu niekoľko menších dosiek, ktoré ťa držia v prípade, že strunky nestíhajú, čo je prakticky pri každom pohybe. Matúš vravel, že by si niekedy chcel vyskúšať spánok v hamake a keď sa celou váhou položím na posteľ, má to k hamake nebezpečne blízko. na podlahe sú niektoré parkety…
leto na Ukrajine I.
je sedem ráno, nočný rýchlik brzdí v Michalovciach a my, dvaja nevyspatí stroskotanci, vykladáme bicykle na perón. už samotná cesta vlakom bola v našom kupé solídna komédia – jedna pani zaspala a takmer nestihla vystúpiť, jedna vystúpila v správnej stanici, ale celý čas šla nesprávnym vlakom a opitý týpek oproti zaspal, a tak išiel z Piešťan do Žiliny skratkou cez Spišskú Novú Ves. v slnečnom počasí pomaly križujeme nížiny a ospalé dediny a blížime sa k ukrajinským hraniciam. v poslednej slovenskej (alebo maďarskej?) obci Veľké Slemence dávame krátku pauzu a onedlho už za hranicou zodierame plášte na sovietskom asfalte. teda pokiaľ asfalt existuje; väčšinu cesty tvoria jamy, pomedzi ktoré v 80 km/h kľučkujú staré Lady. zažívame menší kultúrny šok, úplne sme nevedeli, do čoho ideme, ale cestu do Užhorodu si užívame. na obed dorazíme do mesta, ale máme zlý výber miesta a na oddych si vyberáme pochybné námestie, kde si miestni stokári chodia od babky na lavičke za pár korún kúpiť pohárik vodky. narýchlo pozrieme mesto a ideme ďalej, smer Mukačevo. hlavná cesta je nudná, tak to berieme po vedľajších a kocháme sa zakarpatským vidiekom; miestami to vyzerá ako majstrovstvá sveta v gýči; trpaslíci, absurdné zlaté ozdoby, šialené ornamenty na…
Juhoslávia na bicykli IV.
celodennú cestu do Sarajeva začínam pod studeným ranným inverzným mrakom; pomaly stúpam úzkou dolinou, skalnaté hory sú krásne a cesta si cez ne musí pomôcť tunelmi. sranda je v tom, že aj 250-metrové tunely sú bez okolkov ponechané bez svetla a keď v strede 500-metrového narazím na niekoľko pokazených lámp za sebou, tak sa rozhodujem, že baníkom nebudem. ľudia sú nejakí smutnejší, južanský temperament sa pomaly stráca; sedia pri náhrobkoch pri cestách a zaseknutí niekde v Juhoslávii vedú nostalgické rozhovory a aj po 25 rokoch vidieť v ich tvárach vojnu a nechápem, že to bolo tak nedávno a tak blízko. na druhej strane sú tu ľudia zo Sarajeva – starajúci sa o svoje záhradky pri chalupe alebo grilujúci na piknikoch v strede horských pasienkov – ktorí sa posunuli ďalej a minulosť neriešia. po niekoľkohodinovom boji dorazím na olympijské mostíky; predstavujem si na nich srbské tanky počas blokády Sarajeva, ale teraz je tu reštaurácia a detské ihriská a nové vleky a trochu sa stráca ten nádych zabudnutých časov. žiaľbohu, že chvalabohu. do cieľa zostáva 30km, ale mám k dobru 800 výškových metrov, takže to ide hladko. akurát stratiť celodennú robotu za 15 minút trochu bolí. bosenské hlavné mesto ma víta dostrieľanými…