je utorkové ráno a na poslednú chvíľu sa mi tak nejak nechce ísť; radšej by som zostal doma, dal si pracovné obdobie a usporiadal v hlave myšlienky. ale kalendár nepustí, keď nepôjdem teraz, ďalšia šanca tak skoro nebude a som si istý, že v konečnom dôsledku cesta bude stáť za to.
začiatok je podľa očakávania vcelku nudný; niežeby ma Rakúsko vôbec nezaujímalo, vinárska oblasť a pod ňou Neusiedler See sú celkom fajn, ale predsalen, kvôli dokonalým rakúskym dedinkám som na ten bicykel nesadal. dávam len jednu prestávku pri Parndorfe, kde si chodia posádky maďarských, slovenských a českých áut kúpiť tonu nepotrebných hovadín a rýchlo preletím do Maďarska. severní vítr je vraj krutý, ale keď ideš na bicykli na juh, tak máš iný názor.
už na obed som v Soproni a za ním začína maďarská sedlačina. staré vrčiace autobusy, plastové kreslá pred domom, zmrzlina aj v tej najmenšej dedinke, alkoksichty v klobúčikoch a baretkách a čas v režime slowmotion. v nejakej väčšej dedine si v talianskej pizzerii pýtam turecký kebab; keď spustím po anglicky, típček plynule z maďarčiny prejde do nemčiny a ja si aj po 7 rokoch štúdia nemčiny smutne hovorím, že sme pokojne mohli ostať v maďarčine.
ďalej idem cez Szombathely s pekným námestím, kde sa policajti na pánov premávajú na aute, loket z vokna, repráky hlasnejšie ako na Szigete a nikto sa nad tým nepozastaví. nakoniec spím pri rieke v mestečku Körmend; ešte skočím pozrieť do centra, v karčme prežívajú dedkovia basketbalový mač a pri dôležitom koši robia pri mne opité oslavné tanečky.
druhý deň začínam nepeknými kilometrami po hlavnej ceste; s prihluplými kamionistami bojujem o každý centimeter asfaltu, až kým konečne 20 kilometrov pred hranicami s Juhosláviou neodbočím. a dedinčania sa posúvajú o level vyššie; všade sa kosí ručnou kosou, voziť sa na Lade nie je hanba a keď sa ti nechce, dom si jednoducho neomietneš; krása.
nasleduje prechod východoslovinskou rovinou, popri domoch s obrovskými trávnatými pozemkami a nekonečnu kaderníckych salónov (netuším prečo) sa blížim k vinohradom v okolí obce Jeruzalem. v prvom vinárskom mestečku Ljutomer sa mi dostáva škaredého pohľadu pokladníčky, lebo namiesto Ljutomerčana si z obchodu nesiem fľašu Jeruzalemčana.
dlho sa psychicky pripravujem na kopce; hneď prvý je síce krátky, ale veľmi strmý a vodič buldozéra, ktorý ma pomaličky s úsmevom predbieha, mi tiež nepomáha. prvýkrát si poriadne nadávam, čo za hlúpy trip som to vymyslel. keď však prekonám úvodné stúpanie, les sa pominie a všade vidím len vinič; napravo vinič, naľavo vinič a predo mnou tiež… kopec. takže bojujem ďalej, ale krajina je naozaj super; dediny tu vlastne neexistujú, tabule pri ceste sú len orientačné; každý si proste postavil chalupu pri svojej vininci. po návrate do doliny a do reality ešte stíham historický Ptuj a zakempím v náhodnom poli niekde v horách 120 kilometrov od Ľubľany.
ďalšie ráno štartujem na lazoch v slovinskej vrchovine; keď idem popri rieke, je to tu naozaj pekné, ale keď rieky križujem, zisťujem, že títo poloviční balkánci sú schopní nasekať mi 16-percentné stúpanie na každý tretí kilometer.
pomaličky dorazím do Celje a na červenej prehodíme pár slov so slovinským dedkom a očividne ho moc neberie to, že idem z Bratislavy a rozpráva si svoje, ale to je mne už jedno, lebo si v hlave hovorím, aký som úžasný, že viem pár trápnych slov po slovinsky. cez mestečko Laško (kvôli chuti miestneho piva premenované na Splaško) sa dostávam do úzkej doliny Sávy, kde ľudia nejak dokázali vopchať cestu aj železnicu a občas ešte aj poloopustené továrne s ubervysokými komínmi a spolu s čistomodrou riekou na dne doliny to má niečo do seba. postupne sa však dolina rozširuje a stáva jednotvárnou a už sa len modlím za príchod do Ľubľany.
nakoniec sa do slovinského hlavného mesta nejak doplazím, chodím po centre a nostalgicky spomínam na byt, kde sme štyri mesiace bývali, na hrad a na námestia, na kaviarne a puby… noc trávim u kamarátov na intráku a pripravujem sa na posledný deň, ktorý ma delí od mora.
ešte pred siedmou ráno opúšťam Ľubľanu a mierim za Slnkom na juhovýchod; znova nekonečno slovinských lazov a dediniek s domami roztrúsenými po kopcoch, kde suseda stretneš len na rannom nákupe v Mercatore.
keď po 50 kilometroch odbočím z hlavnej do kopcov, vyzerá to, akoby som už bol v Chorvátsku. uhladené domy a záhradky vystrieda južanský lifestyle – nepracuje nikto, terasy vo väčšine barcaffe (slovinský krycí názov pre krčmu) sú aj na obed takmer plné a nad dedinou na lúke hľadá malé jahňa svoju mamu. robotníci si namiesto nakladania dreva na kapote kamiónu dávajú pivo a ja si užívam zjazd k chorvátskym hraniciam v doline rieky Kupa. čudný pocit, prvýkrát idem na bicykli cez hraničnú kontrolu a sledujem to prekvapenie colníka v kabínke, keď pri ňom zabrzdí blázon s dvoma kolesami miesto štyroch.
Hrvatska ma víta nechutne dlhým stúpaním cez malé dediny s nechápavými pohľadmi domácich a nechápavým pohľadom mojím – čo tu tí ľudia celý rok robia? okrem políčka za domom tu nie je absolútne nič. až na vrchole je mestečko Delnice, prvé s južanským temperamentom – rádio naplno zo starého mercedesu, nekonečno bozkov pri zvítavaní sa a futbalový zápas na lidlovom parkovisku. ďalej idem popri diaľnici a jej kontrast s vedľajším vidiekom, ktorého obyvatelia neboli ďalej ako v okresnom meste už 10 rokov, je celkom vtipný. čaká ma posledný kopec; začína v obrovskej pustej doline, kde sú len pasienky a zdá sa, že je moja, lebo okrem mňa je tu len 50 kráv a 30 oviec.
celý výšľap nadávam, ale keď sa konečne prehupnem cez vrchol a s výhľadom na more letím dole winnetouovými lúkami a spievam si neexistujúce pesničky, tak si vravím, že to za to stálo.
