prvých 70 km kopcovitej etapy na štvrtý deň sa opakujú zalesnené horské priechody a ich drobné dedinky, kde cez deň nestretneš nikoho iného, len pár nezamestnaných štamgastov a občas osamelú kočíkujú mladú matku. v každej záhrade je malá dielňa pre domáceho MacGyvera, ktorý z dreva vyčaruje čokoľvek; nejak sa sem ako rozmaznané mestské dieťa nehodím.
prechádzam sedlá a doliny, strmé stúpania a rýchle zjazdy po rozbitom asfalte, počas ktorých sa len modlím, aby spoza tejto zákruty nevyletelo auto. ale nejak ma tá monotónnosť baví, aj tak má každá dolina a každý výhľad niečo do seba. za zatiaľ najväčšiu dieru výletu vyhlasujem Ploské, kde už nie je ani krčma, a tak miestna šľachta s pivom posedáva na schodoch pred Rozličným tovarom.
dostávam sa do zabudnutých železiarskych obcí, kde sa prelínajú socialistické továrne s pozostatkami raného kapitalizmu. na poslednú chvíľu sa vzdávam plánu prejsť Slavošovský cyklotunel a obchádzam ho cez Jelšavu. za odmenu opäť dostávam defekt, zápasím s plášťami a navyše ma začínajú naháňať búrky. keď všetko zalepím a šlapem ďalej, rozmýšlam nad tým, aký fajn príbeh to bude, ako tesne som utiekol pred búrkou… ale v predposlednom kopci ma búrka chytí; rýchlo zbieham do doliny a ukecávam tetu z potravím, nech mi na sekundu otvorí aj po záverečnej. oproti potravinám svieti krčma a vedľa je penzión s pekným námestím; najradšej by som si tu dal pivo a zostal spať, ale už mám všetko zajednané v Rožňave, a tak neochotne znova nasadám. v tom je krutosť tohto cestovania; nikdy nevieš, v ktorej dedine sa oplatí zdržať a vždy keď treba, musíš len znova nasadnúť a šlapať. zatiaľ len mrholí, ale nakoniec 10 km pred cieľom príde poriadny aprílový lejak a na izbu prichádzam do nitky premočený.
nasledujúce ráno začínam najdlhším stúpaním na tripe, vraj sa mám dostať až do 1000 m.n.m.. smutne zisťujem, že momentálne som v 300 m.n.m. a pripravujem sa na najhoršie. navyše dážď visí vo vzduchu, v Krásnohorskom Podhradí sa ma babka na bicykli (najprv po maďarsky) pýta, či dnes zmokneme a ja si hovorím, že horšie ako včera to aj tak nemôže byť. k výkonu ma hecujú maďarské odrhovačky z obecného rozhlasu, ale stúpanie je nekonečné a stojí ma veľa času, síl a balíček bonpari. nakoniec sa pred obedom prehupnem cez hmlisté sedlo do susednej banskej doliny a zastavujem v historickom Smolníku.
na námestí ma víta symbolická posledná tona rudy vyťaženej z miestnej bane a vedľa nápis Espresso. pousmejem sa, lebo aj tak to bude krčma a idem dnu. na moje prekvapenie však naozaj ide o kaviareň, do ktorej snáď celý týždeň neprišiel nikto okrem majiteľky – mierne presolárkovanej štyridsiatničky, ktorá pre svoj nóbl podnik s klavírom tak trochu netrafila správne miesto.
postupne kopce strieda pahorkatina, zastavujem v Medzeve na obed, pri hľadaní reštaurácie som na bicykli trochu nepozorný a asi 7-ročné dievča, ktoré akurát prechádza cez cestu a jeho školská taška je väčšia ako ono samo, mi to vytmaví drzým “Ta co, nevidziš?!”. oukej, som na Východe.
v Košiciach sa mi zrazu zapáči mestská atmosféra a takmer tam ostanem spať, ale nakoniec idem ďalej a spím až pri gejzíre v Herľanoch. bohužiaľ erupcia má byť niekedy medzi druhou a štvrtou v noci, tak sa uspokojujem večernou návštevou pizzerie, Priateľmi v telke a pohľadom na típka, ktorý pri vedľajšom stole študuje svoje jednoeurové robotnícke mojito tak dlho, až takmer zaspí.
šiesty deň je ráno na programe Herlianske sedlo, na dlho posledný väčší kopec. najskôr sa obávam, ako na tom budú moje nohy, ale potom zisťujem, že už je mi to jedno, len šlapem. po prechode Slanských vrchov križujem dediny okolo Vranova nad Topľou; je už fakt zima, k tomu severný vietor a mrholenie a začínam sa obávať, že odteraz to už bude len makačka a počítanie kilometrov.
našťastie to nie je pravda, mierim na koniec sveta severovýchod, stretávam malé rusínske dedinky a blikajúce BL autá pri ceste so stratenými vodičmi, ktorí len dúfajú, že sa čo najskôr vrátia do pohodlia svojej teplej kancelárie. v strede dediny len Rozličný tovar v unimobunke, prípadne krčma spojená s potravinami v malom rodinnom dome, kde si v zadnej izbe medzi pečivom a žuvačkami vypýtaš pivo, teta ti ho načapuje na chodbe a vypiješ ho v prednej izbe.
prší stále viac a zastavujem stále častejšie, ale pokračujem, lebo dedina menom Havaj je už blízko a pri pomyslení na ňu mám úsmev na tvári. nakoniec tam dorazím, ale plážová párty sa nekoná, len ďalšia krčma a potraviny a prehánky.
v Stropkove si so spomienkami na pekné časy dávam večeru v hoteli, kde sme spali ako dorastenci, keď sme tu hrali ligu. je len okolo 5 stupňov, a tak sa stanovania opäť vzdávam a ako správny sralko spím v penzióne. trochu si to vynahradzujem večerným kúpaním v Domaši, veď keby som tu a neokúpem sa, nemohol by som sa svojim kamarátom z Východu pozrieť do očí. je to úplne nový level zimy; v tej chvíli, keď sa ponorím do vody, netuším, či je to real a či bude všetko v poriadku. celé “kúpanie” trvá asi 15 sekúnd, ale spať idem s dobrým pocitom.
posledný deň je už len dojížďák; som si vedomý, že to najlepšie som už videl a bezducho šlapem smerom ku Kysaku a jeho rýchlikom a snažím sa vryť si do pamäte ešte niečo zaujímavé. okolité kopce sú pod snehom a som trochu hrdý na to, že aj v tomto počasí som dal za týždeň cez 700 kilometrov.
v Prešove ešte pozorujem hlavné námestie – mám naozaj rád námestia a ich atmosféru, ktorá prežila všetky tie desaťročia a režimy a stále je tu; s kostolom, malými obchodíkmi, trhom a kaviarňami. o štvrtej už v Kysaku nasadáme do vlaku; hovorím si, že sme to zvládli a teším sa na svoju posteľ a pohodlie. na druhý deň sa ale v Bratislave zobudím smutný z toho, že dnes nikam nejdem a uvedomujem si, že pohodlie je nahovno a tento trip bol len začiatok…
