za Kaukazom II. – Gruzínsko a tak

je sobota ráno a v pohraničnom meste si vybavujem gruzínsku simku; celý čas počas papierovačiek rozmýšľam, prečo má predavač vnútri v obchode slnečné okuliare. potom príde jeho kamarát a tiež nechápe, tak sa ho spýta, predavač dá dole okuliare a už chápeme, veď včera bol piatok. ok, niečo sa v tejto krajine očividne vypije, budeme si rozumieť.

prvý gruzínsky deň je inak nudný, idem len 80 kilometrov, väčšinou po rovine; krajina je podobná Ukrajine a dramaticky vzrástlo množstvo kôpru v jedle, takže to sedí. nocujem v 20-tisícovom Telavi, mal som možnosť dať aj couchsurfing, ale potom som našiel hostel za 3 eurá a zvedavosť ma prinútila vyskúšať ho. navyše nebudem mať ten čudný pocit, že niekomu niečo dlžím, tak to beriem.

je to celkom sranda, miestami vypadáva elektrina a stará rozpadnutá ošarpaná budova nepôsobí najútulnejšie; ale nejak extra to z tunajšieho štandardu nevybočuje a na jednu noc pohoda. mesto je inak nejaké historické centrum, sú tu všelijaké múzeá a podobné srandy, ale kašlem na to, našiel som české pivo.

ďalšie ráno začína vertikálnym kilometrom do sedla Gombori v 1620 mnm, beriem to ako rozcvičku na arménske dvetisícky. poznatok z výšľapu č.1: potrebujem lepšiu stratégiu proti agresívnym túlavým psom; poznatok z výšľapu č.2: som v lepšej forme, než som po polročnom vyvaľovaní na pláži čakal; poznatok z výšľapu č.3: najzbytočnejšie spomaľovače na svete nie sú v Trenčianskych Stankovciach, ale v Gruzínsku.

chcel som napísať, že po stovke kilometrov som sa po šialenej diaľnici dostal do Tbilisi, ale potom som bol v Iráne, takže nazývať gruzínske cesty šialenými by bolo šialené. každopádne Tbilisi je zaujímavé miesto; mieša sa tu duch obrovských sovietskych sídlisk na periférií, prekvapivé voľne pohodené moderné verejné budovy a ostrovčeky liberálov niekde v centre mesta na rozhraní úhľadných bulvárov a rozpadnutých domov starého Tbilisi. je to vtipné, staré domy miestnej chudoby tu nikto nezbúral; hneď vedľa seba môže človek vidieť krásne nové budovy a gruzínske favely. to je ale asi práve to, čo celému mestu dáva špcifickú príchuť.

takmer celý deň sa túlam uličkami a aspoň na chvíľu si užívam sladký kaviarenský život, hlava potrebuje oddych. síce mi po objednaní Pilsneru prinesú gruzínsky fejk na umývanie zubov, ale inak je tu fajn; pred budovou parlamentu su nejaké protesty za slušné Slovensko; celá hlavná ulica je kvôli tomu zavretá, a tak sa tu prechádza ešte krajšie. všade milión policajtov, ale nemajú veľa práce, skôr si len ropzrávajú vtipy a tešia sa, že dostanú zaplatené za víkendové nadčasy a ešte aj nemusia počúvať ženu doma. ženu musí počúvať len ožratý šesťdesiatnik, ktorý si chcel na ulici zatancovať s mladým stromčekom; stromček s tým moc nesúhlasil a nakoniec sa zlomil, na čo smutná manželka reagovala ešte silnejšou snahou dostať starého čo najskôr domov.

ja sa vlastne len flákam, káva je tu výborná a nechce sa mi ísť preč, naťahujem to a len pozerám na ulicu, ľudia prebiehajú okolo mňa na všetky smery a je to ako môj život; letím z miesta na miesto a skôr, než si niekoho stihnem všimnúť, už je zase preč a je tu masa ďalších neznámych ľudí a každý niekam ide a pritom nevie kam a neviem… a tak len sledujem partiu zdrogovanej mládeže, je 10 ráno a sú viac sfúkaní ako Maradona s Kalim a čo?

no ale treba ísť, cez škaredé okrajové sídliská mierim na juh a som fakt rád, že tu nebývam; okrem buriny a pár ropadnutých obchodov s potravinami tu nie je nič a za životom musíš cestovať hodinu a pol rozpadnutým autobusom do centra. je to asi syndróm všetkých krajín východného bloku, že každý sa stará len o svoj bytík a verejné priestranstvo ide bokom. naša forma egoizmu.

inak južné Gruzínsko je bavenica; na desiatich kilometroch je tu z nejakého dôvodu asi 25 obrovských poľných obchodov s pracími práškami a podobnými drogériovými šmakocinkami. všade sú nejaké pochybné dodávky, v blízkosti hraníc každý s niečím kšeftuje a na zapadnutých parkoviskách obrastených burinou sa prekladá tovar z auta do auta; tu asi všetko legálne nebude. a kde inde sa môžeš v priebehu 15 minút zasmiať najskôr na sene rozsypanom po celej ceste (lebo Jožkovi sa to nechcelo viazať a Janko jazdí na traktore rýchlo a zbesilo) a potom na vtáčom hniezde vnútri pumpového obchodu?

večer dorazím na arménsku hranicu; kvôli azerbajdžanskej pečiatke v mojom pase očakávam problémy (technicky sú tieto dve krajiny stále vo vojne), ale prekvapivo všetko v pohode, akurát si pýtajú moje číslo na whatsapp. neviem akože, si budeme písať s colníkmi, že ako sa mám? nepríjemným prekvapením je to, že Arménci majú zase vlastné písmo a najdlhšie ďakujem na svete – až po piatich dňoch zistím, že sa to vyslovuje približne šnórakalutjun.

Arménsko ma víta krásnymi kaňonmi, polovicu cesty idem s otvorenými ústami; celé je to dosť absurdné, naši sovietski bratia postavili továrne a sídliská absolútne kdekoľvek; nie je problém vidieť Trajan postavený nad kilometrovou priepasťou. na dne kaňonu sú všetky možné továrne; niektoré funkčné, niektoré opustené. k tomu kabínka lanovky visiaca v strede doliny a obraz arménskych čiernych dier je dokonalý.

tieto zaujímavé miesta v danej chvíli fakt potrebujem; mám problém, že ma cesta sama o sebe nebaví a už od tretieho dňa si uvedomujem, že najradšej by som už bol v cieli alebo niekde na Pohode s pivkom v ruke. naozaj ma to stále baví menej a menej; verím, že cesta má byť cieľom a v mojom prípade už nie je, stratila sa detská zvedavosť, ktorú som kedysi mal, keď som prišiel do novej doliny; je to preč, už len počítam kilometre a dni do konca. jasné, sú aj pekné okamihy, ale je ich príliš málo na to, aby obhájili x hodín každodenného točenia nohami a asi budem musieť vymyslieť niečo nové, alebo sa na cestovanie vykašľať. možno, že reálne zážitky sú zničené aj všetkými cestovateľskými prezentáciami a príbehmi a fotkami ostatných; vlastne som na internete už absolvoval niekoľko ciest okolo sveta.

inak miestami sa cítim ako niekde v Nepále (znova – o Nepále viem hovno, ale internety hovoria, že takto to tam vyzerá); staručké ponorkové autobusy sa trápia na kľukatých rozbitých cestách vysoko v horách a vlhké zelené lesy na skalnatých bralách všade naokolo. niektorí domáci si ma brutálne vychutnávajú – naschvál pri mne pribrzdia, s priblblým úsmevom si fajnšmekersky potiahnu z cigarety a pridajú. neviem, čo ich k tomu vedie, ale aspoň sa bavia. ale inak sú milí, občas ma niekto pozve cestou aj na pivo, lenže podvečer je už v horách dosť zima a hocikedy môže začať pršať, tak sa len ponáhľam do cieľového mestečka Dilidžan. je to malé kúpeľné mesto, ale nejakou záhadou tu pred pár rokmi vyrásla nová univerzita. celý čas rozmýšľam, aké to asi je, byť zavretý niekde na konci sveta a poznať len prednášky, intrák a večerné hádzanie na kôš. asi to úplne nechcem, teraz potrebujem mesto a jeho otvorenosť, intelektuálny challenge, nové vnemy a život. život.