po roku je čas znovu sa vydať na cesty; koncom mája sadám do môjho posledného maltského taxify a pri pokojných beatoch Worakls sa veziem na letisko. 3 dni strávim doma, pokochám sa krásou slovenských dievčat a zelenej krajiny, ktorá na mňa už počas letu kričala, že tam niekde je domov. všetko sa zomelie rýchlo a čoskoro už z oblohy vidím východ slnka nad Kaukazom a vyčítam si, že som sa na budapeštianskom letisku neožral na typického britského turistu, lebo s týmito spolucestujúcimi sa za triezva spať nedá.
každopádne nejak ma to vyplúva na letisku v Baku; pred letiskom sa ma snažia taxikári zapáliť, že do mesta sa na bicykli nedostanem. týpci ale netušia, že narazili na chlapca z Trajana, takže si pekne pred halou zložím bicykel a po diaľnici si to našupujem do centra.
v skratke – vodiči šialení, milión babiek z neznámych príčin zametá cesty, všetky deti v uniformách doprevádzajú do škôl rodičia, predmestia sú chaotické a nepekné, miestami ich striedajú absurdné nové štvrte v európskom štýle a náhodne rozhádzané moderné výškové budovy. centrum je malé, ale milé; najviac mi to pripomína Istanbul, i keď Baku je prekvapivo trochu viac európske; taktiež hipkaviarne s dobrou kávou sa dajú nájsť; som doma? ľudia vyzerajú fajn, dokonca aj pekné dievča sa sem-tam ukáže; medzi mužmi vyzerá každý druhý ako zápasník, ruky naširoko a vždy pripravený nosiť pod ramenami televízory; keď sa ale stretnú dvaja takíto rambovia, zrazu sa pobozkajú na líce, miestami sa aj držia pod pazuchou ako keď otec vedie dcéru pred oltár a mám problém potláčiť smiech.
hostel som si vybral výborne, komáre ma tu síce majú ako na podnose, ale inak je všetko super, na strešnom posedení z paliet máme spoločnú večeru, hlavný šéfko je slušne zhúlený a na chvíľu sa stanem aj hviezdou hostelovej fb stránky.
ráno zbalím svojich päť vecí, po uletených štvorprúdovkách sa vymotám z Baku a cez suchú žltú krajinu mierim na severozápad. v Európe je prestávková stratégia väčšinou hľadať dobrý obchod/karčmu, ale tu je víťazstvom meter štvorcový viac či menej súvislého tieňa a hneď stojím. domáci na to očividne majú vlastné lifehacky – keď je niekto unavený, zastaví auto pri krajnici a ľahne si do tieňa pod ním.
energia mi ale postupne dochádza a v niektorých stúpaniach je to peklo; na chvíľu ma z toho vytrhnú dvaja nie-úplne-mentálne-ok chlapci na pumpe, kde mám prestávku. keď im poviem, v ktorom hoteli sa chystám spať, hneď mi ukazujú na svojich rozbitých telefónoch fotky nejakých škaredých žien, ktoré tam pracujú, ako keby to boli finalistky Miss Universe. no nič, aspoň som s nimi prvýkrát skúsil tradičný orientálny čaj, ktorý sa pije s rozpúšťaním kocky cukru v ústach.
v hoteli som si nakoniec našiel aj kamarátov – dvoch Azerbajdžancov, ktorí sa museli počas vojny v 1988 vysťahovať z Arménska a sľúbil som im, že ak sa bude dať, zbehnem do ich rodnej dediny a odfotím im ju, pretože Azerbajdžanci majú do Arménska vstup zakázaný (a naopak). inak krajina je už zelená, šmelinári pri ceste trochu nepríjemnejší a 80 percent vozového parku tvoria Lady a podobné srandy. rozdiel v životnej úrovni medzi Baku a ostatnými regiónmi (alebo medzi bohatými a chudobnými) je obrovský; proste asi záleží, či ti na záhrade vytryskla ropa alebo nie. pozitívna na tom je cenová hladina na vidieku – minule som nakúpil na pol dňa za euro tridsať. fyzicky som na tom trochu slabšie, stojím približne každých 15km, ale aspoň mám viac príležitostí spoznať miestnu kultúru a napríklad v obchode zistiť, že ramadán sa tu neberie až tak vážne – na obed si dvadsaťročný šéfko kúpil dve trojdecové fľaše vodky. podobne je to aj s červenou na križovatke – proste si môžeš vybrať, či ju rešpektuješ alebo nie, a tak sa bežne stáva, že v rade stoja tri autá a štvrté ich na červenú len tak obehne.
spím v turistickom meste Qabala alebo Gebele, ak chcete – preložiť do nášho písma sa to dá akokoľvek – s veľkým ruským kolesom v popredí a štvortisícovkami v pozadí. inak všade je nejak strašne veľa priestoru, na dedine má každý obrovský pozemok a reštaurácia je väčšinou niečo ako park, jednotlivé stoly sú roztrúsené medzi stromami a vzdialené aj 15 metrov od seba. všade je nekonečno kráv, najskôr sú v stádach, potom sa už túlajú randomne po jednej a pri gruzínskych hraniciach si dovolia už aj chillovať rozvalené v strede medzinárodnej cesty (viď foto). oviec je tu tiež milión; najlepšie sú, keď prší, vtedy si bez okolkov privlastnia celú autobusovú zastávku.
blížim sa k Shaki a poslednej azerbajdžanskej noci, tentokrát to bude couchsurfing. nejak ma to nebaví a celú cestu rozmýšľam, že možno mám už cestovania dosť a že možno všetko, čo chcem, je len nejaké pekné miesto, kde sa usadím a budem mať obľúbený podnik a v jednej ruke držať frajerku, v druhej fľašku dobrého piva a čo viac?
každopádne do mesta prichádzam cez nejakú chudobnú štvrť; každý hneď vidí, že nie som miestny a každý ma oslovuje helo, lenže tam miestna pseudoangličtina aj končí a len raz sa dostaneme aspoň k how are you. pretekám sa do kopca s miestnymi autobusmi a nákladiakmi, ktoré majú fakt biedny výkon a stále na mňa všetci čudne zazerajú. nepomôže mi ani to, keď sa na hlavnom námestí takmer vysypem kvôli zaseknutému kolesu v kanalizačnom poklope a helo je už sprevádzané smiechom.
postupne zisťujem, že sa nachádzam vo veľmi konzervatívnom regióne; kraťasy majú v celom 60-tisícovom meste traja ľudia – ja, môj hostiteľ a opitý bezdomovec. len tá partička okolo môjho couchsurfing hostiteľa sa sem nejak nehodí; pár kamarátov má spolu malú knižnicu, kde sa stretávajú, ale inak to majú ťažké. sám úplne neviem, čo by som robil, keby sa ocitnem v takejto situácií; jednoducho našetriť peniaze a utiecť niekde, minimálne do Baku, lenže peniaze sa v chudobnom regióne šetria naozaj ťažko. a vraj extra nudná práca účtovníka vo verejnej správe tiež ničomu nepomáha.
ani večer sa nič v spoločnosti nezlepší, skôr naopak; pre ženy je vraj neslušné chodiť po ôsmej von, tak ma chalani vezmú radšej na nejaký kamarátsky futbal. klasicky východný, všetci po sebe kričia, hádajú sa, kopú, pľujú, rozhadzujú rukami a polovicu času sa nehrá, lebo niekto sa chce biť. páči sa mi tu a domov si zoberiem minimálne pokrik caayde, ktorého význam poriadne nepoznám, ale obľúbil som si ho.
nasledujúce deň nezačína dobre, od rána striedavo prší; nakoniec sa o deviatej pohnem. trasa už vedie viacmenej po rovine, miestami sa trochu nudím, ale výhľad na dokonale zalesnené kaukazské hory pomáha. les je úplne súvislý, to u nás nemáme, miestami to pri nízkej oblačnosti vyzerá ako niekde v Amazónií. nuda odíde s príchodom silného lejaku; dve hodiny strávim na autobusovej zastávke v náhodnej dedinke; je tu ešte asi 25 ľudí, všetko muži samozrejme. nikto nerobí nič, u nás by sa aspoň pilo, ale tu sa len čumí doblba, občas niekto zo starších prehodí pár viet alebo ma preklína pohľadom. tí mladší sú ale fajn, aj na čaj ma pozvú hanblivou angličtinou, ale ja už sa chystám pokračovať aj napriek dažďu. aj keď to bude nepríjemné, ničnerobenie tak dlho neznesiem, nechápem, ako to tí ľudia robia.
cyklistika je v konečnom dôsledku mentálny šport; idem do dažďa aj preto, že sa teším na pocit, keď ma chvíľu nebude trápiť bolesť nôh, ale “iba” dážď. po hodinke však vyjde slnko, nekonečné lesy sú stále nadomnou, v ušiach chýba mladým vojna a všetko je ružové. večer prídem na gruzínsku hranicu, trochu znechutene poslúcham colníkov, aby nerobili problémy chlapcovi zo Slovenia a pri kráľovskej gruzínskej večeri v hraničnom mestečku Lagodekhi si uvedomujem, že Azerbajdžan je minulosť, treba pokračovať.