v nedeľu večer som pristál v prímorskom Bari a pondelňajší východ slnka som už sledoval v prvom cestovateľskom cieli menom Matera. aj keď toto ani nie je cestovanie, plán je vlastne presedieť celé dni niekde na Slnku s výhľadom na pekné miesto a oddýchnuť si. a takýto plán nie je ťažké plniť, takže len vysedávam, i keď zo začiatku ma to nejak nebaví… neviem vypnúť mozog, ktorý by najradšej rozmýšľal nad včerajším zložitým spotom na rivri a bojím sa, že si už tieto veci neviem užívať ako kedysi, keď som prvýkrát prišiel do Manaroly alebo do Ríma. neviem vychutnať tú krásu naplno a neviem si predstavovať rannú kávu na jednej zo smutnokrásne šedých materských terás a nie som v riti z toho, že ľudia na tomto skvelom mieste fakt žijú každodenné životy. ale možno je to jednoducho preto, že aj ja už niečo také žijem.
a chodím po talianských robotníckych kaviarňach, kde ráno na stojáka húkaš po susedovi, ktorému sa, rovnako ako tebe, absolútne do roboty nechce; a tak len obaja na seba pri rannom espresse smutne pozeráte a prajete si, nech dnešná šichta prejde čo najskôr; a nech už je večer a v tej istej kaviarni premenenej na krčmu sa ožeriete pri zápase Juve.
a večer som cez uzavretý mostík, zrelý na zrútenie, prešiel na druhú stranu doliny a sledoval západ slnka nad Materou; musím to robiť častejšie a usmievať sa priblblo do tých dokonalých červenožltých lúčov a spievať si Sky and sand a neriešiť, že ľudia okolo sa na mne tak trošku smejú. a zároveň je všetko čudné a nepochopiteľné, bordel v hlave z toho, že stále plačem za futbalom a zároveň sa mi v pokri tak darí a mám šancu niečo dosiahnuť a už konečne chápem Kerouacove I have nothing to offer anybody, except my own confusion.
druhé ráno trávim v dedinke Pietrapertosa a je vcelku možné, že dnes som jediný turista, ktorý sa rozhodol vytrepať do týchto hôr (inak je vtipné, ako turisti nenávidia sami seba, žiadny turista nechce turistov); trochu to pripomína Vršatec, ale musel by byť väčší a hlavne by niekto musel dostať šialený nápad, postaviť na vrchole dedinu. po pár minútach ľahkej turistiky sa dá dostať k skvelým výhľadom a aj k najkrajšiemu miestu, na ktorom som kedy písal. v diaľke sa belejú nadinverzné kopce poprášené trochou januárového stredomorského snehu, počuť len dokonalé ticho a celkovo to má veľmi blízko k jarným výletom po slovenských horách; a tie mi pochopiteľne chýbajú, veď žijem v krajine s najvyšším bodom vo výške Zdena Cháru s obutými korčulami.
chcem ale vidieť viac, a tak cez poobednú siestovú vyľudnénú Potenzu, ktorá najskôr pripomína zamračenú mŕtvu nedeľu v meste snov, putujem do Brindisi a následne do bieleho Ostuni. je suché slnečné jarné ráno a ja idem na vlak a všetko to neskutočne pripomína futbalové soboty spred 7 rokov, keď sme za sedemnástku hrali o titul a k tomu maturita-formalita a kávičky v Auparku a zápasový adrenalín a všetko vtedy bolo krásne a aj keď nebolo, tak bolo a chcem späť. a moja otrepaná fráza zahrajme si futbal a zrazu to nešlo a hrám posledný zápas v živote a viem, že na to mám… a nič
Ostuni samotné mi najviac pripomína Marbellu; šialená spleť bielych uličiek a domčekov; zase sme tu maximálne piati turisti a všade sú domáci; nie sú až tak divokí ako Neapolčania; len v pohode sedia na slniečku s kávičkou a pozerajú na múry starého mesta a nekonečné olivové sady pod ním.
posledný deň trávim v Bari; noc v hosteli bola vtipná, jeden spolubývajúci začal o štvrtej ráno kričať zo sna a ja som si nebol ráno istý, či sa mi to snívalo alebo sa to stalo naozaj, tak som sa musel opýtať spolubývajucej. po uistení, že mi nepreplo, som vyšiel von a Bari ma celkom prekvapilo, na bývanie to je pekné miesto; každý vchod má hneď za sklenými dverami obrovskú kvetinu a z nejakého dôvodu mi to pripomína polonudné talianske čiernobiele filmy zo šesťdesiatych rokov a z nejakého dôvodu ma stále častejšie láka niekde sa takto usadiť a konečne si spraviť byt podľa seba a nepresúvať sa každých pár mesiacov; ale nemôžem, nemôžem to svojmu cestovateľskému ja závislému na nových zážitkoch urobiť. a po dlhej dobe som v trochu väčšom meste, ako vždy sa mi páči tá workoholická atmosféra, študenti v urbanpodnikoch ponorení do papierov s textom zvýrazneným aj tam, kde nie je, a uponáhľaní dôležito-sa-tváriaci týpci v oblekoch riešiaci podnikateľské telefonáty. k tomu bonus v podobe historického centra, kde sa v úzkych nepravidelných uličkách stratí aj kompas, ale to vôbec nevadí, lebo ho tam srdečne privítajú tety z malých prízemných bytíkov a nikoho netrápi, že keď ideš po ulici, vidíš ich raňajkovať vo vlastnej kuchyni.
závery neviem písať, ukončím to tu
