za Kaukazom III. – Arménsko

som na severe Arménska a opäť dlhé ranné stúpanie, vrcholová dedina Semyonovka je vyššie než Chopok, v 2130 mnm. rozhodol som sa obísť tunel, lebo s tunelmi tu už mám všelijaké skúsenosti, vrátane jedného tristometrového bez osvetlenia a asfaltu (!) a spravil som dobre. lúky navôkol hrajú dokonalými odtieňmi zelenej a navyše v spomínanej dedine som si dal spontánne cyklistické preteky proti miestnym deťom. je to znova jeden z tých koncov sveta, kde ťa to núti rozmýšľať, aký život by si žil, keby sa narodíš tu a či by si chcel meniť. veľa ľudí tu pracuje manuálne v zaostalých podmienkach a nemá poriadne vzdelanie a mám pocit, že stále mrháme obrovským množstvom ľudského potenciálu… lenže na druhej strane, tí ľudia často naozaj vyzerajú šťastní, a tak – máme vôbec právo vytrhnúť ich z tohto sveta a poslať ich niekam do školy? kto povedal, že tak budú šťastnejší?

po krátkom zjazde dorazím k obrovskému Sevanskému jazeru – predstavte si masu vody veľkú ako dva Balatony vo výške 1900 mnm. na jeho brehu leží kláštor Sevanavank z 9. storočia a asi netreba veľa predstavivosti, aby človeku došlo, že ide o veľmi atmosferické miesto. v interéri kostolíkov cítiť silnú vôňu kadidla a po dlhej dlhej dobe mám na pár sekúnd pocit, že chápem, prečo mnísi žijú tak, ako žijú.

do hlavného mesta krajiny, Jerevanu, zostáva asi 80 km, z toho väčšina viacmenej po diaľnici. nikomu tu ale moc neprekážam, ono asi tu nikto ani nepočíta s nejakým cyklistom. na 10 minút som skúsil z diaľnice odbočiť; veľká chyba, stará cesta oveľa viac kopíruje terén, ja chcem rovinu a čo najskôr sladký komfort veľkého mesta.

prvá vec, ktorú si človek v Jerevane všimne, je v diaľke sa týčiaci päťtisícový Ararat – najväčší symbol Arménska, ktorý však momentálne leží v Turecku. celkovo tieto dve krajiny majú viedne vzťahy, Turci stále neuznali vlastnú Arménsku genocídu zo začiatku 20. storočia a keď k tomu pridáme vojnu s Azerbajdžanom, Arménsko je odkázané na ochranu Ruska. s tým dlhodobo udržuje dobré vzťahy a vidieť to aj na tom, že ruské víťazstvo nad Saudskou Arábiou sa tu dosť silno oslavuje. celkom vtipné mi to prišlo o dva týždne neskôr, keď som ruský štvrťfinálový zápas pozeral na Pohode. obrat, ako sa hovorí, o 365 stupňov.

celkový dojem z Jerevanu je zmiešaný, v meste je veľa zelene, ulice na seba pekne nadväzujú a aj hlavný obchodný bulvár vyzerá k svetu; na druhej strane nejak tu chýbajú významnejšie historické budovy a niečo ako nositeľ ducha mesta. ako pri neskoršom výzkume zisťujem, na svedomí to má sovietske plánovanie, ktoré veľa takýchto budov a štvrtí zbúralo. má to aj pozitívne stránky, množstvo stromov na hlavných uliciach ma udivuje, ale asi to úplne nestálo za to.

večery vo väčších mestách trávim väčšinou s náhodnými couchsurfermi a inými hostelovými typmi; zaujímavá sorta ľudí; každý má originálny príbeh a tak nejak nikto nemá plán ani peniaze a vlastne všetko je úplne jedno, len sa vznášaš vo svojej bublinke; niekedy ale asi človek prejde až za hranicu a dostane sa do nejakého limba, do sveta bezcieľneho pitia lacného supermarketového piva z plastovej fľaše. a niekedy sa zase zdá, že ani nie je iná možnosť – každého stretneš len na pár hodín/dní/týždňov a asi sa nedokážeš len tak za triezva zblížiť s každým.

tak som sa nejak objavil najskôr na nejakom metalovom koncerte pred nákupným centrom a neskôr na parkovisku jerevanského sídliska, kde sme s miestnymi deťmi usporiadali futbalový zápas, pri ktorom som prišiel aj k jedinému pádu počas celej cesty. ale čo má človek čakať, keď premotivovaný chce ukázať, že kedysi toto bol jeho celý život a robí zidanovky na doničenom arménskom asfalte. a inak, vyhrali sme a aj show bola slušná – moju cestovateľskú partičku tvoril Austrálčan, ktorý hral futbal prvýkrat v živote a dvaja Angličania, z ktorých jeden si chcel postaviť kariéru na tom, že dal hetrik mužstvu zloženému z osemročných Arméncov a druhého špecialitou boli podozrivo časté pedofilné vtipy.

interlude: tradičná rubrika where are you from – Slovakia: i love your country, Bled is beautiful.

prvých 40 km z Jerevanu môj postup stráži Ararat, ale akonáhle ho stratím z dohľadu, stane sa slušný prúser, lebo rozbijem telefón. volajte ma rozmaznané mestské dieťa, ale cestovať týmto spôsobom (bez pevne danej trasy, bez zajednaného ubytovania a bez motoru) sa bez mobilu takmer nedá. jediné šťastie je, že pred 200 bezmestskými kilometrami je ešte jedno skromné horské mestečko, kde kupujem dočasný teléfon. na obed sa opäť vyšplhám do dvetisícok a po neuveriteľných 10 dňoch objavujem skrutku, ktorú treba dotiahnuť, aby som nemal roztrasené riadidlá; dobrú náladu po dlhom zjazde do krásneho kaňonu s vinicami mi ale pokazí silný protivietor kombinovaný s trojpercentno-pravdepodobným dažďom.

na noc som si vybral jeden kemp čisto kvôli tomu, že tu mali zavesený hipsterský bicykel na stene, to jednoducho musí byť. vyšlo to výborne a mám najkrajšie ubytovanie na svete – na posede; po daždi je výhľad na hory famózny a pri náhodných životných úvahách mám po dlhej dobe prvýkrát pocit, že život po futbale nemusí byť čistá depresia. akurát majstrovstvá si tento večer nepozriem, kombo nekvalitného streamu a Kórejčanky, ktorá má potrebu opakovať po komentátorovi každé španielske meno je nad sily môjho vyčerpaného tela, ktorému nepomohla ani viac než výdatná večera (keď si pomýliš predjedlo s hlavným jedlom).

nasledujúci deň je jeden z najťažších; doobeda klasické nekonečné stúpanie, už ani tie lúky nie sú zelené dokonalo, ale gýčovo a navyše je sobota, všetci hádžu na internety stories z piatkovej noci a ja tu šlapem, dík. podľa dookola omieľaných hokejových fráz sa snažím všetko vyriešiť kratšími striedaniami, čiže častejšími prestávkami a v hlave si len opakujem novovymyslenú mantru len toč nohami.

ale krajina je krásna, keby je to u nás, tak 90% tohto všetkého je národným parkom. horšie je to s počasím; po rýchlom obede naskočím na bike a snažím sa utiecť pred búrkou. podarí sa mi to tak šikovne, že vbehnem do druhej búrky; už 15 minút vopred som vedel, že je zle, lenže v 2200 mnm sa aj tak nedalo nikam schovať, tak som len išiel ďalej a dúfal, že ma niekto zachráni. trochu nedobrovoľne sa na to dal týpek, čo z Lady odstavenej pri ceste predával hríby. otvoril mi trochu nevrlo a navyše s nožíkom v ruke, ale to som pochopil, že čistil tie hríby alebo čo, tak som to moc neriešil. po rusky vedel asi 5 slov (ja viem 10) a po anglicky ani jedno, takže sme si moc nepohovorili a bola z toho trochu trápna tichá hodinka dvoch cudzích ľudí zavretých v stojacom aute. nakoniec búrka prešla a ešte som stihol aj večernú súkromnú jazdu lanovkou ponad kaňon pri Tateve; jedno z najkrajších miest, kde som doteraz bol, bohužiaľ fotky sú biedne – musíte tam ísť!

inak v dedine Tatev takmer nie je asfalt, po dlhom daždi sa zablatený pýtam na ubytovanie a nakoniec končím v kuchyni s dedkom, ktorý mi nedovolí začať jesť večeru bez vypitia najväčšieho poldecáka vodky na svete a potom spolu pozeráme nejaké ruské repete alebo čo to je; whatever.

nasledujúcich 50 km je dosť nepríjemných; väčšina po lesnej ceste, miestami trochu asfaltu, no s dierami väčšími ako Prievidza a na konci ma odpáli cestný tunel, v ktorom reálne leží krava. no nič, dorazím do Kapanu – malé šedohnedé juhoarménske mesto a dostávam sa do módu, kedy nechcem vidieť nikoho a nič, navyše ďalší deň vstávam o piatej, aby som sa vyhol poobedňajším búrkam. tak sa len vyspím v najhoršom hoteli na svete, kde recepčný nevie po anglicky jediné slovo a navyše mi bez klopania nabehne do izby.

posledný arménsky deň začína osviežujúcimi dvoma kilometrami do kopca a najvyšším bodom tripu a asi aj môjho cykloživota – Meghri pass v 2535 mnm. cestou k nemu si ešte chcem spraviť odbočku do jednej doliny, aby som kamarátom z Azerbajdžanu odfotil rodnú dedinu, ktorú nevideli skoro 30 rokov. problém je v tom, že na začiatku doliny je vojenský checkpoint a keďže celá dolina je slepou ulicou, cudzinec na bicykli je mierne podozrivý. vojakov si najskôr nevšimnem a ani oni mňa, ale potom po mne vyštartuje ich pes a následne aj oni, takže sa musím vrátiť. do doliny sa nedostanem ani cez vymyslené historky, že odtiaľ mám rodinu, takže z fotiek nie je nič. od Meghri pass k iránskej hranici vedie už len nekonečný zjazd a dovidenia, Arménsko.

2 Comments

Comments are closed.