štvrtý deň začína nepríjemne – protivietor, sústavný smrad odpadkov a zdochlín a nič extra zaujímavé. krajina stále viac pripomína suché béžové vnútrozemie južného Talianska; ale nejde sa mi zle, drží ma pri živote ten vtipný pocit, ako som zrazu ďaleko od domu a len si tu točím nohami. bez dôvodu.
ľudia sú tu vo všeobecnosti celkom nábožní; pri prechode okolo kostola sa skoro všetci prežehnávajú – bol som zvedavý, či to urobia aj traja miesiči, ktorí išli po pešej zóne ako keby vlastnili celé mesto. prvý sa prežehnal poriadne trikrát, druhý to len naznačil rýchlymi pohybmi a tretí si len potiahol z cigy a s pôžitkom vydýchol ako Bernard Black v najlepších časoch.
krajina okolo historického Sibiu je už hornatejšia, domy v úhorských dedinkách sa tlačia bližšie k sebe a vidiecki dôchodcovia posedávajú na lavičkách pred plotom a s cigaretkou sledujú okoloidúcich a ja by som sa najradšej všetkých pýtal, či sú šťastní. Zem sa točí pomalšie, celá hlavná cesta stojí kvôli tomu, že cez cestu ide stádo kráv, ja mám akurát v ušiach Mumford & Sons a na chvíľu sa ocitám niekde na ranči pri Denveri.
samotné Sibiu je fajn, klasické dláždené námestie a úzke uličky, pekný bulvár s parkom, ale slnko aj zapadá a ja musím letieť ďalej. už za súmraku prichádzam do kempu, pozerám sa na svetlá áut v horách kilometer nado mnou a smejem sa sám sebe, akú kravinu som si to vymyslel.
piate ráno znamená čisté šialenstvo a výšľap do 2042 mnm po ceste Transfagaras, ktorá nemá veľký dopravný význam; 100 km je bez jedinej dediny a Ceausescu si ju pravedpodobne postavil len tak zo srandy, ale výhľady sú úžasné. teda na aute sú úžasné, na bicykli je to peklo; stúpam neskutočne pomaly, hlavne spodná pasáž v lese je nekonečná a na vrchol sa po tuhom boji dostávam až poobede. cestou stretávam prekvapivo veľa československých áut a motoriek a som rád, že nechodia všetci len do Chorvátska.
hore si predsalen hovorím, že to za to stálo, ale to si asi človek na konci povie vždy, však? každopádne zjazd je spektakulárny, užívam si predbiehanie áut a popri obrovskej priehrade sa rútim dole údolím do ďalšieho kempu. sranda je, keď som brutálne smädný a v strede tmavého tunela mi zo stojana vypadne jediná fľaša vody. dík.
bohužiaľ päť kilometrov pred koncom chytím defekt; a nie hociaký – naletel som na klinec tak šikovne, že som mal koleso prázdne skôr, než som dopovedal prvú nadávku. navyše mám problém aj s prehadzovačkou a chýba mi jedna skrutka. v kempe sa mi všetci snažia pomôcť, nakoniec teta ráno vybaví uja z najbližšieho mestečka. zoženie síce náhradnú skrutku, ale pri jej výmene mi vďaka svojej nešikovnosti rozoberie polovicu bicykla a ja na stene hľadám ocenenie pre najhoršieho mechanika v okrese. nakoniec to ale po hodine nejak dáme dokopy a pokračujem ďalej.
kopce sú síce menšie, ale o to početnejšie a celý deň nadávam. dediny vyzerajú o niečo chudobnejšie, viac pripomínajú Bosnu, múry sú popisané nápismi oznamujúcimi, že Besarábia (časť dnešného Moldavska) je Rumunsko a je smutné, že každý štát by chcel pre seba všetko územie, ktoré kedy vlastnil, aj ak to bolo len na pár rokov. najkrajší moment dňa príde prekvapivo v jednom zo stúpaní, keď sa náhodne obzriem za seba a zbadám dokonalú zelenú scenériu rumunských Karpát a len tak sa zrazu cítim fakt šťastný a toto je krajina, kde by som s ňou vedel zostarnúť, keď ju nájdem.
spím v kempe pod hradom v Brane, kde údajne žil Vladko Drakula (vraj to ale vôbec nie je pravda); samotný hrad som bol pozrieť za 8 eur len preto, že už som tu, inak som nemal žiadne očakávania. do vnútra som ani nešiel, len som všetko obzrel zvonka, dogrcal sa z nekonečna obchodov so suvenírmi pred vchodom a šiel ďalej.
ráno som sa presunul do centra Transylvánie – Brašova; staré mesto pod kopcami je skvelé, všetko nejak dáva zmysel. akurát gýčový nápis na vrchu to kazí; nechápem, kto tu z toho chcel spraviť rumunský Hollywood. ale vyveziem sa lanovkou aj hore, výhľad je výborný, káva v meste tiež, dedkovia sedia na taburetkách na miniterasách na ulici a debatujú o počasí, ulice v centre do seba zapadajú, vrátane Strada Sforii, tretej najužšej ulice v Európe. už ma úplne opustilo odhodlanie fotiť, a tak to balím a poobede smerujem do miestneho adventure parku. pôvodne som si chcel oddýchnuť, ale nakoniec som sa na lanách totálne rozbil a s poslednými 40 kilometrami do kempu som mal problémy. krajina trochu pripomína Tatry s malými turistickými mestečkami a horskou architektúrou; akurát sú všade neskutočné zápchy.
kemp je inak vtipný – je to vlastne pneuservis s pár karavanmi a stanmi na okraji, atmosféra pochopiteľne nula bodov a večer zabíjam v náhodnej krčme pri rumunských odrhovačkách a sťažujúcich sa dedkoch. klasika. popravde krásne skaly pohoria Bucegi nad nami by si zaslúžili viac než bandu niekoľkých zatrpknutých duší.
posledných 130 kilometrov do Bukurešti spravím rýchlo; najskôr frčím dole dolinou, vysmievam sa dvojhodinovej zápche v opačnom smere a krútim hlavou nad tým, aké neskutočné hlúposti môže človek zohnať na rumunských miletičkách pri ceste. neskôr sa dolina postupne otvára a prechádza do dunajskej roviny, cesta sa rozširuje a svojimi štyrmi pruhmi a letiacimi autami úplne ničí malé obce a atmosféru rumunského vidieka.
povinná denná kvóta wtf momentov sa naplní vďaka starému pánovi v meste Ploiesti (mimochodom opäť obrovská šedá panelová klietka bez centra), ktorý ku mne príde počas obedovania na chodníku, pozrie sa na môj naložený bicykel a zo vzdialenosti 20 centimetrov na mňa začne tvárou v tvár chŕliť rumunčinu. neskôr donesie z bytu aj nejaké fotky zo svojho mládí a vysvitne, že sa chcel pochváliť, že niekedy pred 40 rokmi išiel na bicykli do Ríma. fajn, ale dalo sa to spraviť aj bez toho, aby ma celého oprskal slinami.
každopádne večer dorazím do bukureštského hostela, narýchlo pozriem mesto a rozhodujem sa zostať na dve noci; po karpatských horských prémiach si zaslúžim trochu oddychu.
