k Čiernemu moru III.

druhý víkend na ceste trávim v Bukurešti; letnú sobotňajšiu noc prezmátam s náhodnými ľudmi z couchsurfingu; pomaly si zvykám na to, že každý deň znamená nových neznámych ľudí, nové miesta a zážitky a že sa to nedá zastaviť, len musím ísť ďalej. horúce večerné betónové mesto mi pripomína Atény a s mojími novými tureckými a rumunskými kamarátmi sa túlame metropolou, ktorá minimálne cez víkend nespí ani minútu. zisťujem, že mi takéto niečo celkom chýba a že svoje plány s bývaním na dedine musím odložiť na neskôr, keď už budem mať život tak nejak vyriešený a nebudem potrebovať nonstop nové a nové impulzy.

užívam si obrovské bukureštské námestia a honosné budovy všetkých druhov; akurát najstaršia časť mesta je nanič, lebo historické úzke uličky pre seba ukradli reštauračné terasy, ktoré pre chodcov nechali priestor široký dva metre a v zhone sobotňajšieho večera nemá človek žiadnu šancu na slobodný pohyb. hnusné lacnodrahé turistické bary, opití Angličania a rumunské štetky mi dávajú milión dôvodov zdrhnúť preč; radšej by som sa pripojil k vtipnému zhromaždeniu pred Ceausescovým palácom, kde je bežným víkendovým zvykom zaparkovať auto, vytiahnuť na kapotu fľaše a urobiť si v strede mesta vlastnú párty.

v nedeľu som ešte pozrel iné štvrte, k tomu skvelé kníhkupectvo v centre a synagógu obstavanú blokom panelákov; kedysi sa nachádzala na hlavnej ulici, ale súdruhovia nemali pre náboženské stavby pochopenie, a tak sa dnes krčí v tieni desaťposchodovej “originálnej” socialistickej architektúry. hostel som ale našiel výborný (teda s výnimkou ploštíc v mojom matrace); zaujímaví ľudia, super atmosféra (niektorých hostí som upodozrieval, že ani neboli vonku a celé dni presedeli v kuchynke pri pive) a priestory v historickej budove v centre mesta.

cesta však nečaká na nikoho a v pondelok ráno som zobudil recepčného, ktorý po opici spal na pohovke, check-outol sa a cez dopravnú špičku pondelkového rána, sviatka všetkých workoholikov, ma rumunské hlavné mesto vyplulo na východ. nuda vidieckej roviny je naspäť, preto sa znova rozhodnem spraviť si cestu zaujímavejšou a odbočujem na vedľajšiu. nepoučil som sa, zase je to prúser, asfalt má viac dier ako asfaltu a sľubujem si, že  toto už nikdy neurobím. s koncom posledných náznakov spevnenej cesty a s príchodom osamelých poľnohospodárskych sídel všetko naberá nádych amerického stredozápadu. ale obývajú ho Rómovia, všetci mi kývajú a znova všetkých zaujíma odkiaľ som a kam idem. deň končím medzi polotúlavými psami nejakého dedinského campingu; okrem mňa a mojej túžby po mori tu nie je nič, tak večer trávim s knihou v ruke a o deviatej už na nehostinne tvrdej dlážke svojho stanu hrám futbal v ďalšom zo snov.

ráno je nepekné, očividne som včera prišiel do kempu s malým defektom a zadné koleso je opäť prázdne. rýchlo dám všetko dokopy a po rovine popri Dunaji idem na východ. tak nejak som rezignoval na snahu hľadať zaujímavé veci a už len čakám, kedy sa na horizonte objaví nekonečná modrá Čierneho mora. zasmejem sa akurát na dedkovi, ktorý si sadne za volant, hneď sa prežehná, aby sa mu nič nestalo a v ďalšej sekunde si to sekne križovatkou na červenú. na obed prekročím mohutný Dunaj a po dlhej dobe sa ocitnem na Balkáne aj geograficky. rovina prechádza do pahorkatiny a som za to rád, potrebujem zmenu.

pred obchodom v náhodnom malom meste zažijem prvý a aj posledný nepríjemný zážitok s Rumunmi; klasicky štýlovo (= posedenie na chodníku a veci rozhádzané okolo mňa) si dávam obed a to si všimne asi osemročný chlapec, ktorý ani natrikrát nevie pochopiť, že mu nedám žiadne peniaze. rozhodol sa teda, že si ich skúsi zobrať sám a bez hanby začne prezerať moju peňaženku a neskôr aj pas. neskôr sa snaží predstierať, že mi nejak pomáha, stále s cieľom vyžobrať pár drobných; keď nepomôže odmietavá gestikulácia ani slovenská rumunčina v agresívnom tóne, musím svoj luxusný obed prerušiť a ísť ďalej.

som už len 50 kilometrov od mora, ale krajina na to vôbec nevyzerá; pokojne by som mohol byť v strede Maďarska a vyzeralo by to rovnako. pozorujem ale na sebe čudné veci – po 300 kilometroch sedliakov sa teším už aj na turistické prostredie pobrežia. keď tam podvečer dorazím, toto nadšenie ma pochopiteľne hneď prejde. na prvý pohľad pobrežie miestami vyzerá horšie ako na Sĺňave; medzi hotelmi a plážovými promenádami sa náhodne nachádzajú územia zarastené burinou, bary sú takmer prázdne a najzbytočnejšia lanovka na svete (po rovine ponad mesto) to nijak nevylepšuje. ubytujem sa v kempe za škandalóznych 12 lei (2,60 eur) a idem na pláˇy. typický shit; gýčové fotky na instagram, dovolenkoví joggeri ľahko identifikovateľní podľa neohrabaného štýlu behu, ktorí si boli s výnimkou dovoleniek naposledy zabehať v osemdesiatych rokoch a prepracované pieskové hrady, ktorých stavbu by si ľudia mohli dať aj do CVčka.

stredu trávim v Constante, ale okrem budovy bývalého kasína tu moc nie je čo pozerať, a tak sa poobede vydávam popri mori na juh. cez absurdne nazvané dediny (23 August, Olimp, Jupiter) prejdem do zajednaného hostela v malom pártymeste Vama Veche. postupne zisťujem, že už mi nerobí problém spraviť za deň 100 kilometrov a stráviť celú noc v meste, môj organizmus sa tomuto lifestylu nejak zázračne prispôsobil, a tak si môžem užiť aj peknú noc pod mesačným splnom pri obrovskej vatre na pláži. páči sa mi tu a nakoniec si doprajem ešte jeden oddychový deň strávený v hamake s knihou v ruke, ale neviem si predstaviť žiť tu viac ako pár dní. na chvíľu je táto hippie atmosféra zábavná, lifestyle i work to drink, ako to presne popísal jeden Rumun, má niečo do seba, ale po istom čase by som sa zbláznil.

v piatok ráno sa teda lúčim s vtipným ranným Vama Veche – v nonstop baroch postávajú poslední statoční z predošlého večera a popri dokaličených starých motorkároch a iných kapacitách mierim k bulharským hraniciam. vzťahy sú tu očividne v pohode, rumunský a bulharský colník sedia prakticky pri tom istom stole a všetko ide hladko. vyschnuté Bulharsko neskorého leta s minimom dedín síce nie je najzaujímavejšie, ale aspoň, že bicykel aj so zničenou reťazou a postupne sa zväčšujúcim defektom drží a dovezie ma do Varny.

po Bukurešti sa mi všetky mestá zdajú malé a ani Varna ma nejak neoslnila (po polnoci nebolo okrem hnusných plážových diskoték otvorené nič), ale aspoň som znova stretol pár fajn ľudí. celkovo sa zdá, že druhá polovica cesty je viac o ľudoch ako o miestach. hitparáda toho najlepšieho – stretol som napríklad:

  • austrálsku dôchodkyňu, ktorá predala dom, aby mohla cestovať; niekde v Brazílii písala pre austrálske noviny kriticky o odlesňovaní a miestni frajeri sa jej vyhrážali smrťou, ak to nestiahne
  • typického Američana na štýl Barneyho Stinsona, ktorý na požiadanie vedel zarapovať hociakú celú skladbu od Eminema
  • šesťdesiatničku, ktorá húli skoro každý deň a jej o 10 rokov mladšiu kamarátku, ktorá nehúli… ale trávu rovno pestuje
  • týpka, ktorý pod vplyvom psychedelík naháňal a natáčal po golfovom ihrisku behajúcich dinosaurov, lebo ľudstvo by malo vedieť, že nevymreli