púť k Čiernemu moru začína trochu netradične; v Trenčíne som nechcel zmeškať piatkový večer s malým hudobným festivalom a zároveň som chcel vyraziť na cestu čo najskôr, takže vznikla zaujímavá kombinácia. vychutnal som si festival, o piatej ráno zobral bicykel, hodil ho na trenčianskej stanici do vlaku a po dvoch prestupoch a troch hodinách prerušovaného slabého vlakového spánku som sa objavil v juhomaďarskom Szegede.
mesto je to fajn, ale v krutých 35 stupňoch pôsobilo ospalým dojmom; námestia s bordovými tehlovými budovami boli prázdne a v chládku kaviarní sa schovávalo len pár ľudí. typické zmrzlinárske Maďarsko, ktoré sa cez leto prebúdza až v noci.
smerujem na východ, obklopuje ma nekonečne nekonečná rovina, cesta je nezáživná, ale v slúchadlách mám dobrú hudbu a som nahecovaný na novú cestu. keď som bol malý, mal som rád zaužívané veci – v Kauflande som si vždy kupoval ten istý nanuk a na lyžovačku som vždy chcel ísť do toho istého strediska; postupne sa to ale zmenilo a momentálne žijem práve pre nové zážitky.
čas sa tu zastavil, prechádzam okolo zabudnutých kúpeľov, polorozpadnutých kostolov; prázdne detské ihriská a motoresty opustené po postavení diaľnice; všetci spia, všade pokoj – asi ako keď u nás napadne sneh.
idem celkom rýchlo, vysedávanie v dedinských krčmách ma už omrzelo a občerstvenie väčšinou riešim krátkou návštevou potravín a jedením niekde na zemi pred vchodom na stokára v duchu sedíme na obrubníku, močíme si pery slobodou. popri ospalých colníkoch prechádzam do Rumunska a teším sa na svoj prvý cieľ – Nadlak. polovica obyvateľov sú Slováci, potomkovia prisťahovalcov spred dvesto rokov. všade sa dá dohovoriť po slovensky a olovrant si dávam v reštaurácií Koliba. vo vzduchu nejak visí pesimizmus; od znudeného čašníka sa dozvedám, že to tu veru nie je žiadna sláva, ale aspoň sporov je už menej, kedysi to bolo horšie – Slováci vs Rumuni, slovenskí evanjelici vs slovenskí katolíci…
za západu slnka dorážam do mesta Arad, kde mám dohodnutý couchsurfing u vtipného naspeedovaného Turka. zdraví všetkých naokolo – od susedov po predavačky v obchode, vtipkuje s nimi, ako keby sa poznali roky a potom mi povie, že vie po rumunsky asi 10 slov. južanský štýl.
napriek mojim obavám som na noc nechal bicykel vo vchode, lebo týpek ma uisťoval, že to bude v pohode. a aj bolo – celkovo mám pocit, že Rumunsko má u nás v tomto smere zbytočne zlú povesť. na druhej strane, ráno zisťujem, že Arad súťaž o najkrajšie mesto na svete nikdy nevyhrá a okrem dobrých cyklochodníkov tu nie je nič. celý čas som čakal, kde sa skončia paneláky a príde centrum, ale okrem jednej peknej budovy neprišlo nič a celé mesto je jedno veľké sídlisko.
druhý deň ma čaká iba 60 kilometrov do Temešváru, preto idem pomaly a veľa oddychujem. v tieni je 36 a celý čas sa teším na naplánovanú poobednú prestávku, keď si pospím niekde pod stromom. ale extra pohodlné to v horúcom vetre nie je a cesta tiež nie je žiadna výhra. kopec žiadny, rovina sa končí až na konci sveta, dediny sú ďaleko od seba. jediné šťastie je, že Temešvár je za rohom a s ním ďalší couchsurfing a vlažná sprcha.
vjazd do mesta “strážia” prostitútky (je 16.30!), ale samotné mesto sa mi pozdáva. v centre sa mieša duch dejín s moderným životom, navyše rýchlo nájdem dobrú kávu a chillbary v parku pri rieke sú super. v horúcom letnom večeri však musím centrum opustiť a ísť spať, lebo ďalší deň ma čaká 160 km. opäť mám zajednaný couchsurfing; už som ho veľmi ani nechcel, ale zo srandy som deň vopred napísal najkrajšej deve z mesta Deva, kam som sa chystal, a prekvapivo som dostal pozitívnu odpoveď.
ráno letím cez typické roľnícke rovinaté dediny; všade je veľa priestoru, medzi radom domov a hlavnou cestou je 20 metrová zelená plocha, ktorú každý využíva po svojom – videl som tam napríklad celé stádo oviec. opäť sa trochu nudím, krajina je príliš podobná Slovensku a čím viac cestujem, tým zaujímavejšie a silnejšie zážitky potrebujem. ani náhodných absurdít predsalen nie je až toľko; Rumuni síce vyzerajú ako totálni sedliaci, ale keď si odmyslím to množstvo konských povozov, až takí chudobní nie sú.
“zlepšenie” príde onedlho, keď usúdim, že hlavná cesta ma už nebaví a zoberiem to po vedľajších. 15 kilometrov som nevidel asfalt. po prvom kilometri som si vravel, že o chvíľu som v dedine a odtiaľ to určite bude lepšie, ale keď som na hlavnej križovatke dediny nenašiel ani stopu po asfalte, musel som priznať svoj omyl.
s jedlom je tiež celkom sranda; po rumunsky viem len pozdraviť a poďakovať, takže často netuším, čo kupujem. raz som si napríklad dal tuniakový šalát s pečivom. makovým pečivom.
slnečný letný vidiek stále spí, futbalové ihriská sú zarastené burinou alebo sa na nich pasie dobytok a na detskom ihrisku je jediný chlapec. chudák, prišiel na prázdniny k babke a netušil, že všetky deti sa s rodinami presťahovali do Anglicka alebo kam. máva mi tak oduševnene, že som pochopil, že som pre neho najväčšia zábava za celý deň.
aj túlavé psy sú nejaké unudené, zatiaľ ma naháňali iba tri, väčšina vyzerá zničená životom, unavená alebo po opici. cez nepekný úsek, kde nie je dostavaná diaľnica a kde sa kamionisti hrajú hru Vytlač z cesty svojho cyklistu poobede prichádzam do Devy. mesto je menšie, hrad je pekný, ale lanovka hore nefunguje a šlapať po svojich je vylúčené. večer teda trávim v oddychovom režime; couchsurfing dopadol dosť ridikulózne – nejakým spôsobom som dostal zadarmo hotelový apartmán v budove krajského školského inšpektorátu priamo v centre mesta. okej.
