chladné slovenské počasie mi veľa dôvodov zdržiavať sa doma nedalo, je čas vyraziť na cesty. studený máj, v Strednej Ázii raj, a tak tentokrát môj bicykel zavialo do tohto exotického regiónu, kadiaľ už starí Číňania na bicykloch vozili hodváb do Európy.
29 hodín na ceste do Uzbekistanu, z toho 15 hodín na moskovskom letisku, som prekvapivo prežil v pohode; asi preto, že sa nikam neponáhľam; s pokrom som skončil, život sa presunul na cestu a žiadne myšlienky na domov ho neotravujú v jeho pokojnej púti svetom.
o siedmej ráno na vstupe do lietadla prichádzajú nezmyselné uzbecké preteky o to, kto si bude môcť tlačiť nohy v úzkom priestore lietadla najdlhšie a onedlho vyrážame.
neskôr zistím, že tlačenka je uzbecký národný šport; a navyše väčšina spolucestujúcich letí dvakrát za život a celý čas sú v strese ako teta z Trnavy, ktorá stojí pri rýchlikových dverách už od Leopoldova, aby to náhodou nezmeškala.
plus všetci sú nabalení ako Tvoja starká po návšteve trhov v Nowom Targu a meškáme skrz to, že sa všetci zúfalo snažia svoje preplnené igelitky vtlačiť do predpísaných rozmerov. pre niektorých to znamená obliecť si tri bundy a to ešte ďalšie dve nanútili kamarátom.
moja cesta začína v Bukhare; historické hodvábnocestné pamiatky sú úžasné cez deň aj v noci a ľudia na ulici svoju chudobu vyvažujú priateľskosťou. až mám chuť tu zostať a naozaj pochopiť farebný večerný mix lokálneho sociálneho života z uzbekistanskej verzie Obchodu na korze a turistického života zahraničných ovečiek, ktoré chodia tam, kde je najviac svetla. ja chodím tam, kde je najviac svetla.
hrám s miestnymi klasickú hru WTF is Slovakia; z nejakého dôvodu v Uzbekistane hra väčšinou postupuje štýlom: – Slovakia. – Czechoslovakia? – no, Slovakia. – Yugoslavia?
prvý deň s tohtoročnou novou cyklovýbavou sa ide dobre, pridáva sa vietor od chrbta a prehánkobúrky sa mi vyhybájú, a tak sa celý deň dá zhodnotiť názvom novej olympijskej disciplíny, 110km bez prepážky prekážky.
na obed na mňa týpek pri grile v jednej z tisícky rovnakých poľnohospodárskych dedín kričal tak oduševnene, že som radšej pri treťom opakovaní slova blyať zastavil. nakoniec to ale bol frajer a za minútu vozenia sa na mojom bicykli ma pozval obed.
poobede prichádzam do neexistujúceho centra dvestotisícového Navoiu. vlastne je to len jedno veľké sídlisko s pár obchodmi; ale majú veľa zelene a v nekonečnom parku si v outdoor reštike dávam dobré kuracie na pozadí beatov Little Big.
nachádzam hotel, ale problémom je uzbecká doba kešu. jediný visa bankomat v meste je pokazený a banky sú už v piatok večer na celý víkend zatvorené. načierno som na trhu nikoho nezohnal, ale nakoniec mi pomáha majiteľ hotelu, kde spím. to sa však deje až neskoro večer s obchodmi po záverečnej, takže Danko spí hladný a smädný. hlad je prezlečený Uzbekistan.
inak vyberanie peňazí z bankomatu je tu tímový šport. diskrétna zóna neexistuje, postupne sa dozvedám asi desať pinov a čerešničkou je sedliacka rodina z uzbeckej marikovej, ktorá s bankomašinou nevie pracovať, a tak každému členovi rodiny postupne vyberá peniaze náhodná mestská čajka. a navyše maximálny výber je často na 50 eurách; to je tu síce veľa, ale keď máš pri každom výbere vystáť klasický ostblokový rad, tak sa ti tam nechce chodiť moc často a radšej si vyberieš tú pajdu aj štyrikrát za sebou. 21. storočie.
na druhý cyklodeň Dodo Iľko hlási búrky, tak sa snažím ísť čo najdlhšie, kým je sucho, ale nakoniec to ako vždy preženiem a po rekordných 75 kilometroch zastavujem na začiatku prehánky úplne rozbitý. neskôr sú cesty poriadne špinavé; za normálnych okolností je len veľa prachu, ale po daždi sa všetko mení na blatovú brečku; prach nad zlato.
rovina prechádza do pahorkatiny, roľnícke dediny do pastierskych, no inak sa toho veľa nedeje, stále sú okolo len Chevrolety, ktoré tvoria >90% vozového parku a dievčatá, ktoré na víkend vymenili školské rovnošaty za tradičné stredoázijsko-orientálne odevy a kryjú sa pred občasným slnkom dáždnikmi.
večer našťastie predbehnem krutú búrku na vstupe do Samarkandu o 10 minút a recepčný v hoteli mi na mape ukazuje ulicu, kde je najviac barov. zajtra mám deň voľna a Ty uš asi tušíš, kam toto smeruje. pridávam sa do hostelovej partičky zbitých bláznivých smutnokrásnych cestovateľov a vyrážame za neexistujúcim nočným životom.
je sobota večer, ale okrem ruského motorkárskeho gangu nikde nikoho a barová ulička nie je rušná gýčová neónová párty z mojej fantázie, ale bočná ulička na sídlisku v Dubnici nad Váhom v pondelok nad ránom.
decentná večera sa však aj tak rýchlo mení na krásne zbytočný bezcieľny opijáš s filozofickými debatami a vylievaním zlomených sŕdc. s nejakými domorodcami nás potom vcucne do karaoke baru, odkiaľ ma nad ránom vypľuje späť na hostel.
toľko šťastia nemali dvaja Dáni, ktorí sa nechali jedným z miestnych zlákať do pochybného underground baru, kde bolo všetko zadarmo; neskôr však zadarmo zdraželo na 30 eur na hlavu a keďže nechceli zaplatiť, na izbu sa vrátili nevyspatí poobede v policajnom aute.
na ilustráciu miestnej cenovej hladiny je najlepší príbeh z noci pred mojím príchodom. traja ľudia si pýtali tri kapurkové vodky; najdrahšie, aké majú. keď barman povedal 5 eur, zdalo sa im to predsalen priveľa. po štvrťhodinovej hádke a volaní šéfa nakoniec predsalen prikývli na túto nepochopiteľne vysokú cenu a barman doniesol za 5 eur tri najdrahšie vodky. tri fľaše najdrahšej vodky.
Samarkand je inak skutočná mágia. je tu náznak cárskoruského a sovietskeho vplyvu, ale na prvom mieste sú historické mauzóleá, islamské školy a mešity; dojem trochu kazia domáci, ktorí si z pamiatok urobili bazár a koberce a pepsicola a porcelán a hodváb a všetko a nič sa predáva priamo v interiéri krásnych budov.
nasledujúce ráno bicykel stáčam na sever a prvýkrát v diaľke vidno zasnežené vrcholky pamírskych päťtisícoviek. po pahorkatine s ovocnými sadmi a zabudnutými benzínkami a stratenými oslíkmi a koníkmi na okrajoch cesty prechádzam malým kaňonom po nechutne rozbitej úzkej ceste a toto je jedna z tých chvíľ, keď miestnu mámvpéčkovskú kultúru totálne hejtuješ.
na obed mám už 110 v nohách a vybavujem simkartu v Jizzaxe s rozľahlým centrom; pahorkatina aj pohoríčka sa skončili a nastupuje šírošíra horúca step, kde si sovietski mestskí plánovači mohli dovoliť priestrannú štedrosť a všetko je rozťahané ako soplík.
ľudia tu už moc nevedia ani po rusky a vlastne moja ruština pozostáva zo slovíčka možno a slovenských slov s ruským prízvukom a konverzácia v jazyku, ktorý ani jeden z jej účastníkov neovláda, je vtipná vec.
a stále platí, že Uzbeci sú veľmi milí, no sú dve výnimky: keď si sadnú za volant a keď si vypijú. nepije sa až tak veľa, ale občas niekomu predsalen v krčmách s veľmi priamočiarymi názvami Vino-vodka vyhodí poistky a nastáva bitka. nechcem si predstaviť, čo sa stane, keď šoférovanie a vodku skombinujú.
inak zisťujem, ako veľmi mám rád našu európsku kultúru a že to je vlastne dôvod, prečo som minulý rok tak rýchlo utiekol z Kaukazu a z Iránu. nikdy ma nenapadlo, aké je toto pre mňa dôležité a cítim sa homesick a prekvapený z toho, že kríza prišla tak skoro.
v hlave vediem vnútorné dialógy a sľubujem si, že víac času budem tráviť vo väčších mestách, kde si oddýchnem fyzicky, ale hlavne dostanem do svojho krvného obehu trochu západnej kultúry. moja závislosť na nej je poľutavaniahodná a pre cestovateľa takmer vražedná, ale nateraz tieto veci naozaj občas potrebujem. potrebujem hostely, oázy západného života v púšti nepochopiteľných jazykov a tradícií; potrebujem občasné pivko s nejakým Nemcom a Britom a zanadávať si na to akí sú miestni nevzdelaní a že jediné, v čom sú dobrí, je počítanie peňazí. uzbecké bankovky totiž nie vždy dokážu držať tempo so svojou vlastnou infláciou; momentálne je už situácia lepšia, ale ešte nedávno mala najväčšia bankovka hodnotu 50 centov a na nákupy sa chodilo s ruksakom plným peňazí.
ale na všetko sa dá zvyknúť; kedysi som sa necítil doma ani v Bratislave a teraz som už vedel byť aj sám v Berlíne, keď jediná konverzácia za celý deň bolo “double espresso please” v obľúbenej kaviarni.
večer nachádzam pekné miesto kúsok od hlavnej cesty; najskôr sa chcem zložiť na tráve, ale mám trochu strach, že ma ráno zobudí nožička nejakej kravičky, ktorá sa pôjde pásť; a hlavne je tam milión hmyzu; nakoniec sa ponúkne slameno-hlinená plošinka asi pol metra nad zemou.
inak čerpacie stanice sú tu čudné; na väčšine z nich musí na začiatku nezmyselne rozľahlého betónového areálu vystúpiť celá posádka okrem vodiča. vodič ide tankovať a zvyšok ľudí prejde po chodníčku okolo a počká ho pri minimarkete na lavičkách na konci pumpy. neviem si predstaviť, ako by som na miestne nalinajkované systémy nadával počas drsnej stepnej zimy.
na obed dorazím posledné z troch stoviek kilometrov medzi Samarkandom a Taškentom a smerujem do centra. oproti predošlým mestám som trochu sklamaný, ale do hĺbky to rozvíjať nemôžem, lebo miestni šoféri sú to najhoršie, čo som v živote videl a miestami mám problémy nerozbiť si papuľku o asfalt. spoiler: o pár dní príde aj na to.
1 Comment so far