Taškent je vďaka širokým uliciam s panelákmi s orientálnymi vzormi po bokoch veľmi rozťahaný; v Európe sa všetci sťažujeme na množstvo turistov, no tu je aj v centre centra centra mesta viac policajtov ako instagramujúcich backpackerov a iných druhov inostrancov; ani miestnych nie je o moc viac a mestom sa dá prejsť bez toho, aby si si to všimol.
na mohutných bulvároch sa preháňajú biele Chevrolety, pod nimi rozrývajú úrodnú pôdu ruské vozy metra s veľkými stanicami s veľkorysou výzdobou a zvedavý cestovateľ vo mne stále nechápe, kam všetci idú, keď nikde nikto nie je. ako keby samotné presúvanie bolo zmyslom presúvania sa; podporujú to aj autobusy, v ktorých môžeš za 12 centov zažiť život; telefonujúci šoféri pokojne zastavujú aj mimo zastávok napriek tomu, že ľudia už z preplneného autobusového skleníku cez otvorené dvere takmer vypadávajú; platí sa iba vtedy, keď má sprievodca náladu a bežne sa stáva, že celé osadenstvo sa topí vo vlastnom pote v stojacom buse a čaká, kým si šofér vyberie peniaze z bankomatu.
takže je čas ísť ďalej; v taškentskom zamračenom ráne si balím veci a recepčný balí ruské dievča. ide na to dosť nenápadne, polihovanie po hosteli vymenil za čítanie knihy s klavírnym pozadím Einaudiho z YouTube; veľa šťastia.
naspäť na ceste ide všetko hladko a už si dávam v hlave dokopy nejakú suchú vetu, ktorou celý deň okomentujem, keď zrazu letím k zemi. na rovnej ceste sa z ničoho nič nedobrovoľne zoznamujem s miestnym asfaltom, ktorý mi ruky postrúha nakrvavo. trvá mi dosť dlho, kým pochopím, čo sa stalo; na rozbitých uzbeckých cestách sa mi odopla taška na jednej strane a to by neustála ani miestna cyklistická legenda, istý pán Abdoujaparov, pre svoj nebezpečný štýl prezývaný Taškentský teror. ale mohlo byť oveľa horšie, našťastie nešlo auto a nestalo sa mi to v zjazde; to by som už asi googlil firmy na prevoz pozostatkov z Uzbekistanu.
smola sa mi lepí na kolesá aj ďalej a pri minikrčme na zastávke lepím defekt. medzičasom ma týpek pozval napivo (áno, to je príslovka) a aj keď som nakoniec zistil, že som ho pozval ja, tak na náhľad do duše ľudí prežívajúcich svoj stokársky život na zafajčenej autobusovej zastávke neďaleko baníckeho Angrenu, ktorý je aj v Uzbekistane považovaný za dieru, to bolo fajn. onedlho prichádzam na hotel, kde sa dávam dokopy s punktlich nemeckými motorkármi a oni so svojou lekárničkou dávajú dokopy moje ruky.
ďalší deň prichádza prvý kopec a prekvapujúcu radosť z neho umocňuje fakt, že na horách napadol čerstvý sneh; nadšenie však zo mňa rýchlo vytrasie otrasná cesta v kombe s ďalšou spinkou v mojom kolese. po pár hodinách boja sa cez sedlo Kamčik dostávam do údolia Ferghana; ide o územie Sovietmi pričlenené k Uzbekistanu, i keď geograficky sa skôr hodí do Tadžikistanu, cez ktorý ďalej pokračuje rieka Syrdarja. ale boľševik sa rozhodol nakresliť hranice nelogicky logickým spôsobom a rozdeľovať a panovať.
v Kokande sčekujem palác vystrihnutý z Prince of Persia, v reštike ma obsluhuje asi 12ročné dievča (?) a idem za mojím couchsurfing hostiteľom, ktorý ma okamžite nabalí zeleninou; mám pre seba celý starý farmársky domček a prvýkrát sa odveziem v typickom uzbeckom Ševrolete; všetko teda v pohode, až na moment, keď týpek predbieha nákladiak počas toho, ako jednou rukou telefonuje, druhou niečo hľadá v aute a volant drží lakťom.
ďalší deň nemá pre mňa pripravené nič pekné; nudných rovinatých 130 kilometrov naprieč Ferghanou v horúcich tridsiatkach. ale keď je najväčším problémom dňa na bicykli nuda, tak je to dobrý deň. z apatie ma občas dostanú len milí ľudia – keď mi z idúceho autá podávajú čerešne alebo keď si dávame selfíčka s bezzubým Uzbekom, ktorého nedávno deportovali z Ruska.
a tak spoznávam miestny život skrytý za motorestoidnými reštikami a seriem v smradľavej búde na záhrade a toto nie je Srbsko, kde máš pocit, že si sa vrátil o 15 rokov nazad. tu sa vraciaš o sto rokov; sto rokov samoty, keď títo ľudia nerobili nič iné, len chodili na pole a množili sa a pili vodku a niektorí možno dodržiavali ramadán a všetci boli odrezaní od sveta. sto rokov ich samoty, za ktoré sa svet vyvinul, presadol z koní do elektromobilov, a oni ďalej prešľapujú na mieste; a ak by si náhodou na tom chcel niečo zmeniť, tvrdý režim ťa bez ospravedlnenky odstrelí, ako stovky ľudí na námestí v neďalekom Andijane v roku 2005.
prechod hranicami do Kyrgyzstanu je bez problémov; tentokrát je voči cudzincom diskriminácia pozitívneho charakteru a keď mi dovolia všetkých predbehnúť a kontroly mám poriešené za 15 minúť, tak mi už vôbec nevadí, že za pamiatky platím niekoľkonásovbne viac ako domáci.
a tak som konečne v novej krajine, po 1000 a jednom uzbeckom kilometri ma cesta vypľula do kirgizskej krajiny nekonečných kopcov. po noci v biednom horskom hoteli sa prehupnem do doliny Toktogulskej priehady s nereálne tyrkysovou hladinou; takúto farbu určite nepozná ani najnovší iPhone a zo všetkých strán sa usmievajú zasnežené hory a je táto krajina skutočná?
v prázdnom hosteli v Toktogule si dávam vynútený deň voľna; pozorujem pokojný pastiersky život v uzavretej odrezanej doline a snažím sa chápať, prečo odtiaľto vlastne ľudia neodídu a čo im priniesla a čo odniesla výstavba priehrady a prečo sú hlavné ulice malých miest stále pomenované po Leninovi. a prečo je po celej krajine rozhádzaných toľko lodných kontajnerov prerobených na všeličo možné a prečo má polovica áut volant napravo a vďaka čomu vyzerajú deti hrajúce sa pri priehrade také šťastné, keď nemajú takmer nič, len na nohách deravé tichojebky z roku 95.
do Biškeku ostávajú dva brutálne priesmyky, ale o tom som už písal tu, tak vás nebudem ďalej zaťažovať.