deň číslo neviemkoľko a mierime ďalej na západ. deň predtým mi bola sľubovaná od hlavného navigátora a hlavného meteorológa rovinka a slnečno. ideme po zamračených kopcoch.
cez dlhý dialničný most sa na obed dostaneme z Astúrie do cieľovej Galície a máme pred sebou posledných 230 kilometrov. poobede dorazíme na pláž Playa de Las Catedrales, ktorú som mal na to-visit liste už poriadne dlho. ako správni amatéri sme veci typu príliv-odliv neriešili a išli úplne naslepo, ale tentokrát sme mali šťastie a aj keď sme sa trochu namočili, tak najkrajšie miesta na pláži sme pred prichádzajúcim prílivom stihli. a bolo to super; vďaka nepredvídateľnosti miestneho počasia sme katedrály videli zamračené aj slnečné a na potulkách pobrežnými jaskynkami som sa na chvíľu v mysli vrátil aj na Maltu.
aj keď možno som od tohto miesta čakal ešte viac, lebo všetky tie fotky na internete sú tak dokonalé a aj keď som vedel, že to nie je úplne real, tak to zvýšilo moje očakávania do nereálnych výšin. takže som vlastne očakával, že mám prehnané očakávania, ale aj tak som to neočakával. žiaľbohu, že chvalabohu.
po katedrálach mám menšiu krízu, možno som len málo jedol, ale vôbec sa mi nechce a s následným presunom do vnútrozemia a jeho suchými lúkami bojujem. prestávka v tichom galicíjskom horskom mestečku a všetky zábrany sú preč; sedíme rozvalení krížom cez chodník na križovatke, balený šalát č. 4564 z potravín a vyzeráme tak zúfalo, že náhodní okoloidúci nám prajú dobrú chuť.
ďalej kopec a ešte aj kopec a ešte si z nás aj robia srandu miestni cestári; jedným z hlavných znakov, že kopec sa končí, je obyčajne miesto, kde sa dva pruhy zužujú do jedného. lenže tu sa dva pruhy zúžili do jedného len tak zo srandy v strede kopca. výstup do cieľového Abadínu bol fakt tvrdý, i keď scenérie sme videli fantastické. suché svetlozelené kopce so zabudnutými miestami, ktoré su pre mňa španielska dedina, staré rozpadajúce sa domy a ich kontrast s modernou diaľnicou a veternou elektrárňou na opačnej strane doliny; celkom pekne sa to dopĺňa.
predposledný cyklodeň začínam stále v lenivej nálade, ale po tradičnej zastávke v náhodnej kaviarni na benzínke s trochou trashtalku sa nejak dostanem do tempa. a konečne nejdeme po hlavných, ale po takmer opustených dedinských cestách; v zjazdoch netreba rozmýšľať nad autami a môžem všetkú energiu venovať meditácií nad atmosferickou krajinou zmesi Atlantiku a Stredomoria. this is the life
ďalšia zabudnutá prestávka na zabudnutej benzínke, kde záchod vyzerá horšie ako v krčme v Paderovciach v sobotu o tretej ráno a letíme do A Corune. menšie technické problémy má pre zmenu Lazy, ktorý si pri úteku pred pudlíkom poškodil reťaz, ale nejak sme to dali dokopy. teda to, že to bol pudlík, si myslím ja, on hovoril o veľkom psovi, čo ja viem.
vjazd do Koruňe pekný nie je, ale to je viacmenej vo všetkých väčších mestách. keď však prídeme do centra, všetko vidíme v krajšom svetle a okamžite si viem predstaviť Lazyho sladký erasmácky život, keď tu naháňal miestne chicas a do školy sa chodil len vyspať.
k tomu jeho teórie o tom, ako neskoro sa chodí v španielsku do klubov… že keď prídeš o druhej ráno, ešte tam nikto nie je, pretože všetci chodia von až po tretej. vraj okolo desiatej prídeš domov z večere, chvíľu si oddýchneš a osprchuješ sa, potom ideš k niekomu na byt predkolo a až potom sa ide von. s Pepom sa na tom celý čas smejeme, pretože zatiaľ to nikde tak nefungovalo a často bolo mesto už o tretej prázdne, ale ako nakoniec zistíme, v Koruňi to naozaj takto funguje. po celonočnom pubcrawle a sightgirlseeingu máme súkromnú afterparty na pláži pri plážovom traktore/ratraku/kartaku a popri ľuďoch, ktorí idú na deviatu do práce, ideme na hotel.
inak akože aj cez deň sme niečo videli v meste, nejaké majáky a historické miesta a tak. just sayin
nasledujúce ráno o jednej poobede otvára upratovačka s tým, že do dvanástej sa máme vysťahovať, na čo má Lazy odpoveď, že to už asi nestihne, lebo nie je Hermiona. Pepo sa zaľúbil do prvej dievčiny, ktorú uvidel na raňajkách v reštike a ja hrám frajera s tým, že posledných 70 km do Santiaga dám opitý a dávam si na raňajky pivo. ako sa neskôr ukáže, veľmi zlý výber.
o tretej poobede sa vytackáme z mesta na poslednú etapu. bicykel má dve kolesá, my dve promile a ideme. všade kopce a kopce, ale večer sa nakoniec na slávne námestie s katedrálou v Santiagu dostaneme a robíme fotky. pekné je, že to nie je tradičné turistické miesto, lebo veľká časť turistov sú pútnici, a tak tu okrem selfie tyčiek uvidíte aj ľudí sediacich hocikde na zemi, ktorí s blaženým úsmevom na tvári pozerajú hore na veže katedrály, rozjímajú nad všetkými dobrodružstvami, ktoré ich na ceste stretli a nechcú už od života nič iné, len aby mohli byť takto voľne pohodení v priestore a nemuseli sa nikam pohnúť.
celé to má teda trochu hippie atmosféru, ktorú v dnešnej dokonalej instagramovej dobe len tak nenájdeš. mne ale začína byť nejak blbo a nakoniec deň a pol v Santiagu prakticky preležím s teplotou. možno to súvisí s tými všetkými pivami-vínami-tuniakovými tatarákmi-chobotnicami a neviem čím všetkým, čo som do seba dostal deň predtým, ktovie… je to možné, ale určite nie. ale už je to jedno, už nemusím nič robiť, stačí sa len nudiť počas 20 hodinovej cesty domov. telefón nemám, knihu nemám, ostáva len nostalgicky sa pozerať za svoj chrbát a ďakovať, že som všetky tieto blbosti za tie tri týždne zažil.