štvrtý deň je z tých najťažších – máme pred sebou 135 km do Ľvova a chceme tam byť čo najskôr, nech si stihneme pozrieť mesto, ktoré má byť najkrajším na tripe. letíme vidiekom akoby vystrihnutým zo Slunce, seno a má to tu niečo do seba, typická východná atmosféra je všade; nekonečné polia ukrajinských stepí križujú staré mikrobusy zvážajúce ľudí do obrovských tovární a miestami šedý postsocialistický svet oživujú prekvapivé farebné mozaiky na autobusových zastávkach.
po dlhom boji s kilometrami a s časom nakoniec okolo piatej poobede dorazíme na intráky, kde máme zajednaný ďalší couchsurfing, a zničení sa tešíme na sprchu. bohužiaľ teplá voda tečie len medzi šiestou a deviatou (ráno aj večer), a tak prichádza až prehnane osviežujúca ľadová sprcha. ukrajinský internát je skvelé miesto a som nadšený; napríklad posteľ je tvorená tromi vrstvami – na vrchu je dvojcentimetrový “matrac”, pod ním zopár prepletených zúfalo tenkých struniek, ktoré ťa majú udržať a naspodu niekoľko menších dosiek, ktoré ťa držia v prípade, že strunky nestíhajú, čo je prakticky pri každom pohybe. Matúš vravel, že by si niekedy chcel vyskúšať spánok v hamake a keď sa celou váhou položím na posteľ, má to k hamake nebezpečne blízko. na podlahe sú niektoré parkety len voľne položené a na 16 ľudí pripadá jedna sprcha a jeden záchod; ale za 9 eur na mesiac je to celkom fajn deal.
centrum je super; Ľvov sa podobá na Krakov, keďže v minulosti bol tiež súčasťou Rakúsko-Uhorska i Poľska. typické sovietske budovy v strede mesta nevidno, všetko je vo viedenskom štýle a navyše ide o kulturné centrum Ukrajiny – pouliční hudobníci a pri nich tancujúci okoloidúci; kostoly, divadlá, opera a večer trávime vo výbornom pivnom bare so štyrmi poschodiami a skvelou živou kapelou s repertoárom od Queen až po ukrajinské kolotočáriny. teraz som tu len na skok, ale určite sa do Ľvova ešte vrátim; veď neviem, či existuje podobne pekné mesto, kde sa môžeš (teoreticky!) v centre rozbiť na kašu za 10 euro. navyše sa nám konečne podarí zviezť sa hromadnou dopravou – normálne autobusy tu jazdia minimálne, všetko zabezpečujú staré mikrobusy s čiernym výfukovým dymom. cestovné lístky neexistujú, proste pri nastupovaní hodíš po vodičovi 4 ukrajinské hrivny (13 centov) a cestuješ. najlepší zážitok prichádza, keď na to niekto zabudne a ide platiť až po tom, ako si sadol do posledného radu. cez celý autobus pošle 5 hrivnovú bankovku, tá príde k vodičovi a výdavok zase pekne postupne putuje naspäť. šoféri sú tiež kvalita – počas jazdy po šialene rozbitých mačacích hlavách v centre ešte zvládajú za volantom počítať bankovky. korunu všetkému nasadí dokonalý squatting slav in a tracksuit v aute vo vedľajšom pruhu – posunul to na novú úroveň a sedí v drepe v zadnej časti Lady, ktorá nemá zadné sedačky.
večer ale nakoniec nedopadne najlepšie, lebo neskorá večera môjmu žalúdku vôbec nesadne. zle mi je aj celý nasledujúci deň a prichádza peklo. keď nemáš chuť do jedla, tak to obyčajne nie je veľký problém; ale keď do seba nevieš dostať takmer žiadne kalórie a musíš prejsť 130 km, tak je to už horšie. navyše cesta na juhozápad od Ľvova je nekonečná nudná rovinka; cítim sa ako niekde v Kansase, v strede len nekonečná rovná žltá čiara a okolo mňa nič. žiadne rozptýlenie, jediné, čo ostáva, je zavrieť hubu a točiť nohami. totálne rozbití sa dovalíme do nóbl reštaurácie Magnat a obaja sme už v štádiu, kedy neriešiš, čo si o tebe pomyslia ostatní. mali by nás natočiť a dať do relácie Etiketa; pobehuje okolo nás čašník v dokonale bielej košeli s motýlikom a my, dvaja spotení vyhorení cyklisti, sa zmôžeme len na vyložené nohy a prázdny pohľad na pálivú step.
pomaly sa Karpaty z diaľky približujú, pomaly sa míňajú posledné zvyšky energie a ideme slimačím tempom; až posledných 5 kilometrov je rýchlejších, ale to je spôsobené skôr detinskými hrami na Tour de France než prívalom energie. nakoniec sa teda nejak dostaneme k vyhliadnutej riečke a pri pasúcich sa kravách staviame stan.
ráno je dosť šokujúce… prvý a asi aj poslednýkrát v živote ma zobudila krava svojím múúú z päťmetrovej vzdialenosti. čudný pocit. po raňajkách v prvej dedine smerujeme do kopcov; prechádzame po hrebeni pekným krajom pasienkov a karpatských lesov; po dlhom čase nepočúvam za jazdy žiadnu hudbu – vychutnávam si ticho pri stúpaní, zvuk vlastného dychu a pokoj Karpát. oživením je trojica tínedžerov – pastierov; dvaja chalani a jedno dievča a spomínam si na scénu z Pelíšok, pretože jeden je tu očividne navyše a počas počúvania ukrajinského rapu z ich telefónu (absurdné kombo) rozmýšlam, ktorý to bude.
cez pasovú kontrolu u vojaka sa vraciame do Zakarpatia, krásny zjazd kazí totálne rozbitá cesta a bicykle dostávajú zabrať. nasleduje pomalý prechod dolinou rieky Uh, počítanie kilometrov do cieľového Humenného, neskutočné teplo, nudná rovina, posledné kráľovské jedlo v reštike za dve eurá a prechod hranicami späť na Slovensko. je naozaj pekné vedieť sa dohovoriť a hlavne vedieť čítať.
ostáva posledných 50 pálivých kilometrov v 30 stupňoch a sranda to nie je; každú chvíľu zastavujeme po krčmách, ale nakoniec celý trip doklepneme a kotvíme v Humennom. ešte stihneme stokárske kúpanie v Laborci, kde sme domácim robili menšiu šou – predsalen ľudí so sprchovými gélmi v rieke vo svojom meste nestretneš každý deň – a o desiatej večer už nasadáme do nočáku smer západ naplnení miliónom spomienok na šialenú a skvelú Ukrajinu.
