je sedem ráno, nočný rýchlik brzdí v Michalovciach a my, dvaja nevyspatí stroskotanci, vykladáme bicykle na perón. už samotná cesta vlakom bola v našom kupé solídna komédia – jedna pani zaspala a takmer nestihla vystúpiť, jedna vystúpila v správnej stanici, ale celý čas šla nesprávnym vlakom a opitý týpek oproti zaspal, a tak išiel z Piešťan do Žiliny skratkou cez Spišskú Novú Ves.
v slnečnom počasí pomaly križujeme nížiny a ospalé dediny a blížime sa k ukrajinským hraniciam. v poslednej slovenskej (alebo maďarskej?) obci Veľké Slemence dávame krátku pauzu a onedlho už za hranicou zodierame plášte na sovietskom asfalte. teda pokiaľ asfalt existuje; väčšinu cesty tvoria jamy, pomedzi ktoré v 80 km/h kľučkujú staré Lady. zažívame menší kultúrny šok, úplne sme nevedeli, do čoho ideme, ale cestu do Užhorodu si užívame.
na obed dorazíme do mesta, ale máme zlý výber miesta a na oddych si vyberáme pochybné námestie, kde si miestni stokári chodia od babky na lavičke za pár korún kúpiť pohárik vodky. narýchlo pozrieme mesto a ideme ďalej, smer Mukačevo. hlavná cesta je nudná, tak to berieme po vedľajších a kocháme sa zakarpatským vidiekom; miestami to vyzerá ako majstrovstvá sveta v gýči; trpaslíci, absurdné zlaté ozdoby, šialené ornamenty na bráne, čudné vežicky… za víťazov nakoniec vyhlasujeme všetkých čávov, ktorí si na plot buchli nepochopiteľné bronzové sošky levov.
v Mukačeve s pekným námestím dávame dlhšiu prestávku; prvýkrát ideme do obchodu – Matúš sa nestratí, má nejaké znalosti azbuky a ruštiny, ale ja absolútne nechápem, čo sa týmto písmenkam stalo. po vyčerpávajúcich 15 minútach vychádzam z potravín bez toho, aby som tušil, čo som si kúpil. pokračujeme ďalej, prvýkrát sa stretávame s cestou H-09, ktorá nás bude viesť svojím zvlneným asfaltom najbližsích 450 kilometrov. pri krajnici by sa na niektorých miestach dalo surfovať, inde by sa zase do výtlkov zmestil celý človek. ale pomaly postupujeme a večer kempíme pri rybníku 25 km za Mukačevom.
druhý deň sa na vidieku nesie v podobnom štýle – malé rodinné oslavy s balónikmi a litrami vodky, záruka rakoviny pľúc z výfukových plynov starých áut, nejak málo úsmievavých ľudí a predavači každého druhu pri cestách; často sú to aj deti – takto by som prázdniny naozaj tráviť nechcel. v mestách kopec pekných žien, ktoré ma nútia do šialeného multitaskingu – naraz musím sledovať mapy v mobile, vyhýbať sa bezohľadným autičkárom, sledovať značky a ešte sa aj otáčať za ženami. v mestečku Khust prvýkrát naplno spoznávame, ako draho sa na Ukrajine žije a obedujeme za 1,50 euro. v centre si v úzkych uličkách na zemi babky z okolitých dedín rozprestierajú deky a obrusy a predávajú všetko možné i nemožné – cítim sa ako niekde v juhovýchodnej Ázii. v obchode, resp. magazine, ako vystrihnutom zo sovietskeho sídliska osemdesiatych rokov, ešte doplníme zásoby a popri Tise a rumunských hraniciach smerujeme do Karpát.
absurdity pokračujú, v jednej nepochopiteľnej dedine napočítame osem obchodov s bicyklami; ale cesta je stále rozbitá, takže miesto sledovania krajiny sledujeme výtlky pred sebou. na náš pomalý postup dohliada priľahlá železnica a železničiar v staničnom domčeku. chudák, dúfal, že bude mať dnes pokojný pracovný deň na ospalej železnici, ale prišla ho pozrieť do roboty žena a všetko je v riti.
na oddych väčšinou zvolíme nejaké кафе, čiže karčmu s vypeckovanými ukrajinskými odrhovačkami v reprákoch a pivom od 30 centov. občas poslúži aj malý obchod, kde teta za pultom zažne svetlo až vtedy, keď príde zákazník; pred vchodom je namontovaný bar, prípadne pohodený stôl, kde môžeš s domácimi v pseudoukrajinčine (= slovenčina s ruským prízvukom) prebrať, čo je nové.
hľadáme miesto na spanie, pôvodne sme chceli spať pri rumunských hraniciach, ale vzhľadom na ostnatý drôt a početné vojenské hliadky to asi nebude najlepší nápad, preto pridávame pár kilometrov smerom do hôr a staviame stan pri studenej Tise.
tretí deň začíná hnusným pomalým stúpaním proti vetru; príroda je pekná, ale nijak extra si to neužívame, skôr čakáme na zjazd. obchádzame horské dedinky, ľudia zo všetkých strán mieria do kostola; je to vtipné, ako sa všetci raz do týždňa vyfešákujú, ženy si dajú na hlavu čepiec a idú na nedeľnú omšu. prechádzame úsekom, kde sa opravuje cesta a nemôžeme sa prestať smiať; z dvadsiatich robotníkov pracujú dvaja, ktorí riadia dopravu. ostatní sú rozdelení do záujmových skupiniek – jedna skupinka lúska tekvicové semiačka, druhá pije na zastávke pivo a tretia sa hrá hry na mobiloch.
paradoxne si najviac užívam poslednú časť kopca; nemám rád dlhé nudné stúpania, ale skôr prudký kopec, lebo tak nejak podivne mám rád bolesť a kyslíkový dlh spoločne s tou horskou výzvou. nakoniec sa pomerne rýchlo dostaneme na vrchol a zjazdom cez turistické dedinky sa lúčime so zabudnutým Zakarpatím. zmátame po kaviarňach a reštauráciach; čašníčka sa čuduje, keď si k večeri neobjednáme chlieb, ktorý sa tu je všade a stále a nechápem ako, s čím a prečo. predavačkám pri ceste je čudné aj to, že mám 23 a nemám manželku; vtipný kraj.
štvrtý deň je oddychový; máme na programe len 60 kilometrov, prvýkrát križujeme nekonečnú ukrajinskú step, čo pochopiteľne vie byť trochu monotónne, ale treba vidieť všetko. spestrením sú tradične občerstvovacie zastávky, kde ti čašník ponúkne expresso za 30 centov.
nocujeme v meste Ivano-Frankivsk; cez couchsurfing máme zajednané super ubytovanie aj s prehliadkou mesta, večernou zábavou v bare a bonusom v podobe nočnej cesty domov tmavými sovietskymi sídliskami. je však smutné, koľko super ľudí stretneš možno iba jedenkrát, na jeden deň a už ich nikdy neuvidíš; chcel by som so všetkými ostať v kontakte a stretnúť sa znova, lenže svet je obrovský a ponúka nekonečno príležitostí a každý si ním len tak nejak blúdime a často sa nám cesty skrížia len raz za život. chcel by som to nejak napraviť, zachytiť tie momenty až dovtedy, kým si ich naplno nevychutnám. lenže nejde to, a tak sa len pozerám, ako mi prechádza život pomedzi prsty a ďalej sa valím za novými a novými zážitkami a nikdy ich nemám dosť, aj keď ich mám určite viac ako veľa iných ľudí a nemusím chodiť do práce a aj tak mi to nestačí; všetko je relatívne.