Juhoslávia na bicykli IV.

celodennú cestu do Sarajeva začínam pod studeným ranným inverzným mrakom; pomaly stúpam úzkou dolinou, skalnaté hory sú krásne a cesta si cez ne musí pomôcť tunelmi. sranda je v tom, že aj 250-metrové tunely sú bez okolkov ponechané bez svetla a keď v strede 500-metrového narazím na niekoľko pokazených lámp za sebou, tak sa rozhodujem, že baníkom nebudem.

ľudia sú nejakí smutnejší, južanský temperament sa pomaly stráca; sedia pri náhrobkoch pri cestách a zaseknutí niekde v Juhoslávii vedú nostalgické rozhovory a aj po 25 rokoch vidieť v ich tvárach vojnu a nechápem, že to bolo tak nedávno a tak blízko. na druhej strane sú tu ľudia zo Sarajeva – starajúci sa o svoje záhradky pri chalupe alebo grilujúci na piknikoch v strede horských pasienkov – ktorí sa posunuli ďalej a minulosť neriešia.

po niekoľkohodinovom boji dorazím na olympijské mostíky; predstavujem si na nich srbské tanky počas blokády Sarajeva, ale teraz je tu reštaurácia a detské ihriská a nové vleky a trochu sa stráca ten nádych zabudnutých časov. žiaľbohu, že chvalabohu. do cieľa zostáva 30km, ale mám k dobru 800 výškových metrov, takže to ide hladko. akurát stratiť celodennú robotu za 15 minút trochu bolí.

bosenské hlavné mesto ma víta dostrieľanými panelákmi na periférii, ale centrum je už pekné. kvôli terénu je natiahnuté do akéhosi slížu, ktorý má po svojich okrajoch dve veľké jednosmerky, každá ide iným smerom a celý svet sa odohráva medzi nimi. páči sa mi moslimská štvrť s všadeprítomným trhom a kaviarňami; taxík ma vyvezie aj nad mesto k olympijskej bobovej dráhe, ale aj tak ostávam trochu sklamaný, asi som mal privysoké očakávania. väčšina centra mesta je pre mňa tak trochu o ničom – chlapci vyberajú z bankomatov peniaze na sobotný večer, ženy (s nejak privysokou hodnotou testosterónu) nakupujú na pešej zóne a na námestí niekto zaspal dobu a snaží sa predať vystrelovacie svietiace padáčiky. za polhodinu nepredá ani jeden, takže ho upodozrievam, že to robí len preto, aby sa mohol hrať ako dieťa bez toho, aby bol za blbca.

na raňajky v hosteli od šiestej ráno nedobrovoľne počúvam balkánske novinky z rádia vo vedľajšom byte, a tak do ďalšieho nechutného nekonečného kopca vyrážam nevyspatý. navyše ma čakajú ďalšie nepríjemné tunely; zadné svetlo si pre istotu zapínam, ale na predné sa z lenivosti vykašlem a keď v zákrute v strede dvojkilometrového tunela nesvietia svetlá, idem asi 150 metrov naslepo a modlím sa, nech ma ten kamión za mnou uvidí dostatočne skoro. nanešťastie to zvládol, zvyšok tunela mi svieti na cestu a ja musím ďalej šlapať.

130 kilometrov bez nejakého krajšieho miesta; lesy, pasienky, kravské lajná, malomestá so stávkovými kanceláriami, chlapci v teplákových súpravách na starých golfoch a kopce; kopce. jediné po čom túžim je návrat do môjho pohodlného kaviarenského života; ako by som si ho teraz vážil…

oddýchnem si počas nekonečného zjazdu – asi polhodinu sa nemusím dotknúť pedálov; ale cieľová Srebrenica je ešte 40 km a navyše niekto každých 50 metrov nakreslil na asfalt značku, takže presne viem, ako pomaly to ide. podvečer zastavujem pri pamätníku genocídy v Potočari a sledujem tú krutú atmosféru. v bývalej základni OSN je malé múzeum a cítiš tu, že ešte nedávno tu boli vojaci a žili tu a pili a báli sa a zlyhali. a je tu satelitná snímka z futbalového ihriska, okolo ktorého som pred hodinkou išiel a dedinčania sa zbiehali na nedeľný zápas a všetko bolo ružové; a teraz tu na fotke vidíš, ako sa na tom istom ihrisku zoraďujú väzni prichystaní na smrť.

deň štrnásty začína veselšie – ranná pohoda, čerstvé pečivo, slnko, hladký prechod do Srbska. potom opäť prichádzajú kopce; už nie sú nijak brutálne, ale sú momenty, keď sa zdá, že už nie je kam a tá hnusná cesta si vždy nájde nejaký kopček, po ktorom sa dá ísť ešte o kúsok vyššie. sledujem miestny život, najlepšie to asi charakterizuje pesnička Stokujeme vonku; všetci niekde behajú alebo posedávajú, tá smutnejšia polovica robí na poli (ako keby mechanizácia ešte nedorazila) a tá elitná polovica zmáta pred krčmo-obchodom. každý má pred vchodom žltú striešku s Jelenom (miestne pseudopivo) a rozhádzané prepravky slúžiace ako stoličky. a celá dolina sa navzájom pozná a ľudia sa zdravia, keď idú okolo seba na malých traktorčekoch.

občas sa musím spýtať na cestu, lebo sa mi nejak nestiahli mapy a rozhodol som sa to yolo-núť bez nich; najskôr to funguje, ale nakoniec vďaka hnusnému srbskému značeniu, ktoré má len dve chyby (1. je v cyrilike a 2. neexistuje) zablúdim a urobím si sladkých 30 km navyše. už zostala len rovina a rovné cesty, sledujem bielu čiaru na ceste a tieň točiaceho sa kolesa a tvárim sa, že je to nejaký hlboký mentálny experiment, aby som sa zabavil. nakoniec spím v hosteli kúsok od Belehradu a začína mi byť ľúto, že sa blíži nevyhnutný koniec.

posledný deň zostáva už len 40 km, takže sa flákam po pekárňach, obchodoch, kúpaliskách; poobede prídem do Belehradu, kávičkujem a nechápem, že tie podniky, ktoré majú nejaký náznak štýlu, sú prázdne a tie, kde je ten hnusný prístrešok Jelen, sú plné.

na stanici pri kupovaní lístkov rozmýšľam, či je náročnejšie prísť sem na bicykli alebo kúpiť si po anglicky lístok; nakoniec sa to podarí, ale neviem, ako dopadol človek za mnou, keď si pýtal lístok na fridaj. inak stanica je na tak veľké mesto vtipne malá; napríklad v nedeľu, keď sa svet sťahuje do Bratislavy, musí byť aj na stanici v Kútoch viac ľudí. k tomu bordel, pár bezďákov, veľká prázdna karčma a policajt s AKčkom.

rozoberiem bicykel a nalodím sa do vozňa svojho nočného vlaku; som v kupé sám, takže som šťastný, gratulujem si a ľúbim sa. spať mi nedali srbskí policajti, ktorým bolo podozrivé, že sa živím pokrom a hľadali drogy aj v paštéke. k tomu polhodinu kričal po vozni colník, ktorý aziatku odvedľa nepustil do EÚ s tým, že fotka v pase nie je jej. a tak sa pomaly cez rannú Budapešť vraciam domov a snažím sa zaradiť do života a nejak to nejde, takže uvidíme, čo bude ďalej.