Taškent je vďaka širokým uliciam s panelákmi s orientálnymi vzormi po bokoch veľmi rozťahaný; v Európe sa všetci sťažujeme na množstvo turistov, no tu je aj v centre centra centra mesta viac policajtov ako instagramujúcich backpackerov a iných druhov inostrancov; ani miestnych nie je o moc viac a mestom sa dá prejsť bez toho, aby si si to všimol. na mohutných bulvároch sa preháňajú biele Chevrolety, pod nimi rozrývajú úrodnú pôdu ruské vozy metra s veľkými stanicami s veľkorysou výzdobou a zvedavý cestovateľ vo mne stále nechápe, kam všetci idú, keď nikde nikto nie je. ako keby samotné presúvanie bolo zmyslom presúvania sa; podporujú to aj autobusy, v ktorých môžeš za 12 centov zažiť život; telefonujúci šoféri pokojne zastavujú aj mimo zastávok napriek tomu, že ľudia už z preplneného autobusového skleníku cez otvorené dvere takmer vypadávajú; platí sa iba vtedy, keď má sprievodca náladu a bežne sa stáva, že celé osadenstvo sa topí vo vlastnom pote v stojacom buse a čaká, kým si šofér vyberie peniaze z bankomatu. takže je čas ísť ďalej; v taškentskom zamračenom ráne si balím veci a recepčný balí ruské dievča. ide na to dosť nenápadne, polihovanie po hosteli vymenil za čítanie knihy s klavírnym pozadím…
All posts filed under “blog”
cyklistan I. – uzbecké stepi
chladné slovenské počasie mi veľa dôvodov zdržiavať sa doma nedalo, je čas vyraziť na cesty. studený máj, v Strednej Ázii raj, a tak tentokrát môj bicykel zavialo do tohto exotického regiónu, kadiaľ už starí Číňania na bicykloch vozili hodváb do Európy. 29 hodín na ceste do Uzbekistanu, z toho 15 hodín na moskovskom letisku, som prekvapivo prežil v pohode; asi preto, že sa nikam neponáhľam; s pokrom som skončil, život sa presunul na cestu a žiadne myšlienky na domov ho neotravujú v jeho pokojnej púti svetom. o siedmej ráno na vstupe do lietadla prichádzajú nezmyselné uzbecké preteky o to, kto si bude môcť tlačiť nohy v úzkom priestore lietadla najdlhšie a onedlho vyrážame. neskôr zistím, že tlačenka je uzbecký národný šport; a navyše väčšina spolucestujúcich letí dvakrát za život a celý čas sú v strese ako teta z Trnavy, ktorá stojí pri rýchlikových dverách už od Leopoldova, aby to náhodou nezmeškala. plus všetci sú nabalení ako Tvoja starká po návšteve trhov v Nowom Targu a meškáme skrz to, že sa všetci zúfalo snažia svoje preplnené igelitky vtlačiť do predpísaných rozmerov. pre niektorých to znamená obliecť si tri bundy a to ešte ďalšie dve nanútili kamarátom. moja cesta začína v Bukhare;…
Bordeaux – Santiago de Compostela IV.
deň číslo neviemkoľko a mierime ďalej na západ. deň predtým mi bola sľubovaná od hlavného navigátora a hlavného meteorológa rovinka a slnečno. ideme po zamračených kopcoch. cez dlhý dialničný most sa na obed dostaneme z Astúrie do cieľovej Galície a máme pred sebou posledných 230 kilometrov. poobede dorazíme na pláž Playa de Las Catedrales, ktorú som mal na to-visit liste už poriadne dlho. ako správni amatéri sme veci typu príliv-odliv neriešili a išli úplne naslepo, ale tentokrát sme mali šťastie a aj keď sme sa trochu namočili, tak najkrajšie miesta na pláži sme pred prichádzajúcim prílivom stihli. a bolo to super; vďaka nepredvídateľnosti miestneho počasia sme katedrály videli zamračené aj slnečné a na potulkách pobrežnými jaskynkami som sa na chvíľu v mysli vrátil aj na Maltu. aj keď možno som od tohto miesta čakal ešte viac, lebo všetky tie fotky na internete sú tak dokonalé a aj keď som vedel, že to nie je úplne real, tak to zvýšilo moje očakávania do nereálnych výšin. takže som vlastne očakával, že mám prehnané očakávania, ale aj tak som to neočakával. žiaľbohu, že chvalabohu. po katedrálach mám menšiu krízu, možno som len málo jedol, ale vôbec sa mi nechce a s následným presunom…
Bordeaux – Santiago de Compostela III.
septembrové ráno v prímorskej Santoñi a raňajky v najgýčovejšom podniku kontinentálnej Európy s pozláteným oblúkom nad stolom a dvoma ovocnými automatmi po stranách. po návrate do ďalšieho rovnako vyzerajúceho penziónu začína pršať, po konzultácii s pánom Iľkom sa odjazd odkladá a sadáme do karčmy na tradičnú partiu amerického/imperialistického žolíka. výber miesta máme lepší ako Raúl González v najlepších rokoch; krčmár prakticky nevie po španielsky, miestni stroskotaní rodičia sem berú svoje deti blicovať, sedemdesiatročné notoričky pri klasickom prvom rannom pozorujú našu hru a fešák z vedľajšieho stola si úplne bez hanby popiskuje na celú krčmu. láska poobede prebehneme 50 kilometrov do Santanderu, ako obyčajne stihneme aj zmoknúť a navyše mesto vyzerá ako všetky ostatné. cesta začína byť trochu jednotvárna a miestami ma moc nebaví; chalani môžu pred ponorkou našej trojice uniknúť aspoň digitálne, ale ja nemám telefón a som tu nonstop; nonstop v tých istých španielských mestách, tých istých baroch na tom istom víne a pri tých istých hrách, konverzáciach a hláškach. a tak niekedy úplne zbytočne automaticky na všetko nadávam; pritom ma nič nevytočilo, len ma baví nadávať. nechcem byť takýto. na druhej strane ale nie som unavený, ako väčšinou bývam. keď idem sám, už po pár dňoch chcem ísť…
Bordeaux – Santiago de Compostela II.
Španielsko nás víta dlhým zjazdom, ktorý iba na chvíľku preruší návšteva ževraj najdlhšej európskej zipline ponad vodnú nádrž. tam sme si však museli vyšliapať ešte dva kilometre do kopca a to sa nestretlo s pochopením nemenovaného člena výpravy, ktorý pomerne agresívnym použitím vybraných slov prejavil svoj nesúhlas s projektantom cesty a jej 10-percentným sklonom. samotná zipline je celkom pohoda, aj keď na začiatku nám nebolo všetko jedno, keďže pred nami nikto nešiel a keď sme prišli my, domáci sa okolo začali zbiehať, akoby celý rok čakali na to, že sa nejakí debili pôjdu zabiť. posledných 30 kilometrov štvrtého dňa je po rovine; fúka protivietor, takže suchou krajinou, kde žltá razom vystriedala zelenú, ideme pomaly, ale do cieľovej Jacy sa nakoniec podvečer doplazíme. naša cesta sa stáča na západ, po Hemingwayových stopách ideme španielskym vnútrozemím; žltá dolina, zelené kopce Pyrenejí okolo a na dne doliny nekonečná tyrkysová vodná priehrada. ako keby sa chcela spojiť s dokonale modrou oblohou a medzi týmito dvoma modrastými nekonečnami je úzky pásik zeme, kde sa odohráva celý tvoj život a uži si ho. ľudí tu moc nie je, zmyslových vnemov tiež nie, hudbu nemám, a tak mentálne opäť lietam po celom svete a prechádzam všetkými podobne…
Bordeaux – Santiago de Compostela I.
pondelkové ráno, bežný noclažník pražského sídliska sa cestou do práce v rannom metre susedovi chváli historkami zo sobotňajšej noci a zároveň sa už vopred nasiera na šéfa a počíta v hlave, koľko hodín roboty ostáva do ďalšieho víkendu. my traja zatiaľ rozoberáme bicykle, hádžeme ich do objednanej dodávky a vezieme na letisko. vpredu už nebolo miesto a šófer je v pohode týpek, tak sme objednaný úber zrušili a ja sa veziem na imigranta v nákladnom priestore. Lazy mal raz v belgickom suvenírovom obchode super nápad, a tak po svete oddnes beháme ako tri ch*je v starodávnych cyklistických čiapočkách s nastaviteľným šiltom; netuším teda, ako taký Eddy Merckx vlastne vyzerá, ale predstavujem si ho s bolestivou grimasou v špinavom obtiahnutom tričku a presne touto čiapkou. na letisku sme ľahko rozpoznateľní, čo sa snaží využiť jeden starší Přažák, ktorý asi letí prvýkrát v živote a po uistení sa, že naozaj letíme do Bordo, sa rozhoduje držať sa nás, aby trafil správny gate. trochu sa bojíme opletačiek s módnou políciou, ale nakoniec všetkými kontrolami prejdeme a bez problémov sa nalodíme (nalietadlujeme?). fastforward pár hodín a Pepo už lepí prvé nálepky #BordeauxSantiago2018 v hlavnom meste červeného vína a pred budovou letiska, ktorá vyzerá ako…
ja, ty a Kerouac
ak náhodou nevieš, kto ten Kerouac bol a/alebo chceš zažiť život, odporúčam Na ceste. moje najlepšie leto sa blíži ku koncu, zmiešané pocity, ale to je asi najlepšie, k čomu sa dokážem dopracovať. konečne sa cítim trochu ako Kerouac na ceste, lepia sa na mňa zážitky na hranici zdravého rozumu, šialenosti, života. som rád, že nesedím doma a nešetrím celý rok peniaze na jednu dovolenku na Jadrane, kde sa potom raz odfotím pri mori, nech ľudia vedia. a okej, niekomu to asi tak vyhovuje, neberiem mu to, ale ja to nechcem. chcem letieť, žiť, nezastavovať, čítať, vychutnávať, piť, baviť sa, baviť ostatných; žiť inak. a jasné, mám šťastie, že som sa narodil nesprostý, ale veľká časť tohto je o mojich rozhodnutiach. a aj tak sa stále kvôli futbalu považujem za smoliara. nezostalo nič. nič. veľa mojich odsekov v denníku končí slovom nič. príliš veľa. a tak nezostáva iné, len utekať bez obzretia, lebo akonáhle sa obzriem, vidím príšery a plačem a plačem a skončí sa to vždy tým istým pohľadom do zrkadla do červených vyplakaných očí a vždy dúfam, že sa tým niečo vyrieši a nikdy sa to ešte nestalo. jediné riešenie je utekať predtým ako Indiana Jones pred kamennou guľou a dúfať,…
za Kaukazom IV.: Irán
poludnie, arménsko-iránska hranica, 35 stupňov a kvôli iránskym zákonom zakazujúcim krátke nohavice sa nedobrovoľne prezliekam do teplákov kúpených na trhu v Jerevane. od miliónového mesta Tabriz ma delí 150 km v suchých horách takmer bez civilizácie a v nohách mám už 80 km z rána, tak sa rozhodujem nehrať hrdinu a hory obísť. je to 75 kilometrov navyše, ale aspoň nejaký progres ešte dnes urobím a nebudem riskovať svoj biedny život. hranicu prejdem v pohode, roztopený ibalgin v podobe ružového prášku v mojej taške nikomu nebol podozrivý a navyše pri kontrole stretnem anglickú rodinu, ktorá mi pomôže zameniť peniaze. to je v Iráne celkom výhodné; internety mi síce radia, že mimo oficiálnych zmenární nemám meniť, ale to je najhoršia rada v histórií radenia. oficiálny kurz je totiž asi 50000 rialov za 1 euro, zatiaľ čo na ulici dostanete niekedy až 80000. v sekunde sa teda stávam milionárom a popri hranici vyrážam mohutným kaňonom na západ. tešil som sa, že na druhej strane kaňonu uvidím azero-arménsku hranicu; nikdy som hranicu dvoch štátov, ktoré sú vo vojne, nevidel, ale asi to bude nejaký fejk, lebo tú hranicu som si ani nevšimol. spím v mestečku Jolfa; jediný problém je, že nechápem, prečo dnes…
za Kaukazom III. – Arménsko
som na severe Arménska a opäť dlhé ranné stúpanie, vrcholová dedina Semyonovka je vyššie než Chopok, v 2130 mnm. rozhodol som sa obísť tunel, lebo s tunelmi tu už mám všelijaké skúsenosti, vrátane jedného tristometrového bez osvetlenia a asfaltu (!) a spravil som dobre. lúky navôkol hrajú dokonalými odtieňmi zelenej a navyše v spomínanej dedine som si dal spontánne cyklistické preteky proti miestnym deťom. je to znova jeden z tých koncov sveta, kde ťa to núti rozmýšľať, aký život by si žil, keby sa narodíš tu a či by si chcel meniť. veľa ľudí tu pracuje manuálne v zaostalých podmienkach a nemá poriadne vzdelanie a mám pocit, že stále mrháme obrovským množstvom ľudského potenciálu… lenže na druhej strane, tí ľudia často naozaj vyzerajú šťastní, a tak – máme vôbec právo vytrhnúť ich z tohto sveta a poslať ich niekam do školy? kto povedal, že tak budú šťastnejší? po krátkom zjazde dorazím k obrovskému Sevanskému jazeru – predstavte si masu vody veľkú ako dva Balatony vo výške 1900 mnm. na jeho brehu leží kláštor Sevanavank z 9. storočia a asi netreba veľa predstavivosti, aby človeku došlo, že ide o veľmi atmosferické miesto. v interéri kostolíkov cítiť silnú vôňu kadidla a po…
za Kaukazom II. – Gruzínsko a tak
je sobota ráno a v pohraničnom meste si vybavujem gruzínsku simku; celý čas počas papierovačiek rozmýšľam, prečo má predavač vnútri v obchode slnečné okuliare. potom príde jeho kamarát a tiež nechápe, tak sa ho spýta, predavač dá dole okuliare a už chápeme, veď včera bol piatok. ok, niečo sa v tejto krajine očividne vypije, budeme si rozumieť. prvý gruzínsky deň je inak nudný, idem len 80 kilometrov, väčšinou po rovine; krajina je podobná Ukrajine a dramaticky vzrástlo množstvo kôpru v jedle, takže to sedí. nocujem v 20-tisícovom Telavi, mal som možnosť dať aj couchsurfing, ale potom som našiel hostel za 3 eurá a zvedavosť ma prinútila vyskúšať ho. navyše nebudem mať ten čudný pocit, že niekomu niečo dlžím, tak to beriem. je to celkom sranda, miestami vypadáva elektrina a stará rozpadnutá ošarpaná budova nepôsobí najútulnejšie; ale nejak extra to z tunajšieho štandardu nevybočuje a na jednu noc pohoda. mesto je inak nejaké historické centrum, sú tu všelijaké múzeá a podobné srandy, ale kašlem na to, našiel som české pivo. ďalšie ráno začína vertikálnym kilometrom do sedla Gombori v 1620 mnm, beriem to ako rozcvičku na arménske dvetisícky. poznatok z výšľapu č.1: potrebujem lepšiu stratégiu proti agresívnym túlavým psom; poznatok z…