poludnie, arménsko-iránska hranica, 35 stupňov a kvôli iránskym zákonom zakazujúcim krátke nohavice sa nedobrovoľne prezliekam do teplákov kúpených na trhu v Jerevane. od miliónového mesta Tabriz ma delí 150 km v suchých horách takmer bez civilizácie a v nohách mám už 80 km z rána, tak sa rozhodujem nehrať hrdinu a hory obísť. je to 75 kilometrov navyše, ale aspoň nejaký progres ešte dnes urobím a nebudem riskovať svoj biedny život.
hranicu prejdem v pohode, roztopený ibalgin v podobe ružového prášku v mojej taške nikomu nebol podozrivý a navyše pri kontrole stretnem anglickú rodinu, ktorá mi pomôže zameniť peniaze. to je v Iráne celkom výhodné; internety mi síce radia, že mimo oficiálnych zmenární nemám meniť, ale to je najhoršia rada v histórií radenia. oficiálny kurz je totiž asi 50000 rialov za 1 euro, zatiaľ čo na ulici dostanete niekedy až 80000.
v sekunde sa teda stávam milionárom a popri hranici vyrážam mohutným kaňonom na západ. tešil som sa, že na druhej strane kaňonu uvidím azero-arménsku hranicu; nikdy som hranicu dvoch štátov, ktoré sú vo vojne, nevidel, ale asi to bude nejaký fejk, lebo tú hranicu som si ani nevšimol. spím v mestečku Jolfa; jediný problém je, že nechápem, prečo dnes začína futbal o polhodinu neskôr; až o dva dni neskôr prídem na to, že v Iráne je oproti Arménsku polhodinový časový posun.
od dalšieho dňa sa rozhodujem vstávať vždy s východom slnka, aby som využil chladnejšie rána. inak je to naozaj peklo, pod 35 to tu cez deň nejde a pri obednom stúpaní vypotím z tela aj posledné zvyšky hnusného maltského piva Cisk. ale po všetkých tých arménskych kopcoch sa cítim neporaziteľný a cestu si krátim štúdiom perzských číslic, lebo okrem štvrtého rozdielneho písma tejto cesty ma Irán privítal aj vlastnými číslicami.
poobede vchádzam do Tabrizu a snažím sa splniť základnú úlohu – získať iránsku simku. nie je to sranda, anglicky nevie fakt nikto, ale dvaja náhodní chalani z ulice boli veľmi nápomocní, strávili so mnou asi hodinu vybavovačkami u operátora a ešte ma aj pozvali na obed. jeden z nich dokonca napísal simku na svoj občiansky, keď môj pas z nejakého dôvodu nefungoval. medzičasom sa mi omylom takmer podarilo zbaliť dievča, ktoré tam pracovalo, ale moc som z toho nepochopil, lebo vyznať sa v prekrikovaní 15 ľudí v perzštine je nad moje schopnosti.
celý Irán je vlastne jedna veľká Miletička, tak sa len prechádzam v ruke s najlepšou melónovou šťavou na svete alebo s nejakým čajom s chia semiačkami a sledujem chaos. všade niekto predáva, kupuje, zjednáva; v angličtine je to celkom sranda: – how much is this? – twnty. – sorry? – frty. – forty? – fifty. – dal som mu 15 a bol spokojný. inak oficiálna mena je rial, ale v bežnom jazyku sa všetko hovorí v tomanoch, pričom 1 toman by mal byť 10 rialov. postupne však zisťujem, že toman môže znamenať aj 100 rialov, 1000 rialov atď a jednoducho musíš na základe toho, čo si kupuješ, tipnúť, koľko núl treba pridať. a samozrejme mi všade pchajú igelitky; až dosť neskoro som pochopil, že oni vlastne netušia, o čo mi ide. ekológia je neznámy pojem a moje naliehanie, že igelitku fakt nechcem, väčšinou ústi do ešte zúrivejšieho používania plastu, aby mi miestni ukázali, že ich krajina si to môže dovoliť.
pôvodne som chcel v Iráne spomaliť, ale mapy mi vravia, že ďalší deň mám na výber len 2 možnosti – 50 alebo 165km; medzi týmito dvoma mestami jednoducho nič nie je, ako u nás na východe. celkovo som už dosť unavený, takže si samozrejme vyberám 165, aby som bol v Teheráne čo najskôr. prejdem ešte posledný veľký kopec (z posledných 8 dní na ceste som 7 dní začínal ranným kopcom s prevýšením cez 1km) a tichou stokilometrovou žltozelenou dolinou sa dostanem do cieľového mesta Miyaneh.
teda ešte asi 5 kilometrov pred mestom ma stopne ujo na aute, že odkiaľ som a či mám kde spať… som ale dosť rozbitý, na nejaké zdvorilostné návštevy nemám náladu, slušne odmietam a ujo ma teda aspoň odprevadí do miestneho hotela a vybaví mi zľavu. akurát menu pri večeri nie je žiadna sláva; polievky sú na výber dve: kuracia krémová polievka a polievka s kuracím mäsom a z hlavných jedál je 9 z 10 tiež kuracích.
som 3 dni a 450 kilometrov od Teheránu a nastupuje najväčšia kríza. nič zaujímavé ma už nečaká, len šliapanie do pedálov po rovine. nastupuje samomluva a samospev a obľúbená skladba je Biely hotel, pretože ešte pred troma týždňami som si na Malte tento sen každého flegmatika s kávičkou na terase s výhľadom na more žil a teraz tu blúdim, stratený v rohu sveta. nejak idem ďalej, v hlave sa odohráva peklo, už ani moje nové hobby – testovanie iránskych nanukov – na zdvihnutie nálady nefunguje a vlastne ani nemôže fungovať, lebo tu nie sú ani obchody. až po 100 kilometroch a troch zúfalých prestávkach nájdem obchod, dám si jedlo, odmietnem tradičnú ponuku na nocľah a zdriemnem si na autobusovej zastávke. to ma trochu vzchopí a posledné dve hodiny do cieľového Zanjanu nejak doklepnem.
z nudy som si tu vybavil couchsurfing a bol to určite najzaujímavejší couchsurfing v živote, ale som trochu paranoidný a radšej o tom písať veľa nebudem. ale bolo fajn zažiť jazdu na iránskej motorke (miestne motorky sa vyznačujú tým, že pre ne neplatia ŽIADNE pravidlá). môžeš ísť cez najväčšiu križovatku v meste na červenú a kľučkovať pomedzi štyri prúdy áut valiacich sa z opačnej strany, no problemo. celý večer som strávil v čajovni s portrétmi duchovných vodcov krajiny na stene (to je viacmenej povinné) a tak nejak nechápem, čo tu všetci tí muži celý deň robia; bez alkoholu vyzerajú poriadne znudene a len scrollujú instagramy.
ale po sto rokoch som našiel človeka, ktorý pozná Slovensko a dokonca si pamätá 3:2 proti Taliansku zpred ôsmich rokov. inak väčšina konverzácii sa točí okolo futbalu a Iránci sa “chvália”, že majú jednu z najrýchlejších cenzúr na svete; jej hlavnou úlohou je počas priamych prenosov vystrihnúť zábery iránskych žien z tribún, ktoré nemajú na hlave hidžáb.
na druhej strane Irán zase nie je Severná Kórea, ľudia majú informácie zvonku a vnímajú, že domáca ekonomická situácia je zlá a nepomáha im ani slabnúca mena. prekvapivo z toho však neobviňujú Sorosa, ale vlastnú vládu, a tak je otázne, ako dlho súčasný prísny náboženský režim vydrží. a niektoré zákony sú fakt šialené – teoreticky ťa môžu obesiť napríklad za 4 prípady opitosti alebo 2 prípady držania určitého množstva marihuany.
dva dni do konca a najdlhší deň celej cesty predomnou – 180 kilometrov vyprahnutou iránskou rovinou; našťastie nie všetko je negatívne – ochladilo sa na osviežujúcich 32 a nudiť sa dnes nebudem, lebo na 130. kilometri je zákruta. no, príjemné to fakt nie je, navyše zo všetkých tých hnusných výfukov mám už minimálne tri rakoviny pľúc; trochu energie mi dodávajú nahodní okoloidúci; samozrejme mi vždy niekto ponúkne nocľah, chce sa so mnou odfotiť, alebo ma len tak vezme do obhcodu a niečo mi kúpi. len tak. niekedy sa chcú s cudzincom skamarátiť až tak veľmi, že sa ma spýtajú you speak english? a pritom nerozumejú po anglicky ani len odpoveď yes. a už som sa naučil týmto veciam nebrániť; veľká časť pôžitku z cestovania je práve v náhodných stretnutiach a pomocných rukách od neznámych ľudí a už sa za to necítim zle a nemal by som a jednoducho musím veci nechať plynúť.
a ešte jedno pozitívum – cesty sú naozaj široké, to slúži Iráncom ku cti ksi-ksi. využívajú to aj na offline blablacar – na poslednom kruháči každého mesta sa zhromažďuje skupinka ľudí idúcich daným smerom a kto má voľné, za nejaký poplatok ich vezme.
nasledujúcich 24 hodín sa nestane fakt nič; len točím nohami, jediná dobrá vec, že ma napadlo stiahnuť si pár podcastov, keď som už o všetkú hudbu prišiel rozbitím starého telefónu. počúvam Tima Ferrisa a na chvíľu ma opäť mrzí, že hrám hlúpe karty a stále sa tak nejak nepodieľam na zlepšovaní tohto sveta, aj keď mám pocit, že by som vedel strašne veľa povolaní robiť lepšie ako tí, ktorí ich robia dnes. neviem, znova silný FOMO a život je krátky a nestihnem urobiť nič. ale to je v poriadku, aspoň stále viac rozmýšlam nad životom po skončení pokrovej kariérys pokrom a musím rozmýšľať a nápadov je veľa, ale všetko je tak vzdialené a všetko chce veľa práce a potom je tu ešte futbal, ktorý ma stále paralyzuje a spomienky naň mi nedovolia nejak naplno sa dať na niečo iné; všetko mi príde úplne prázdne a nič sa jednoducho nevyrovná tomu, keď si na ihrisku a 3 minúty pred koncom dáte rozhodujúci gól. nič.
z tejto melanchólie ma vytrhne príchod do Teheránu; posledné kilometre sa zdajú nekonečné, ale nakoniec sa predsalen z oparu v diaľke vynorí Azadi gate (zvaná aj Freedom gate, čo je solídny trolling voči vlastným občanom) a som tu, fakt som to dal! šialenstvo.
aj keď samotný Teherán sa mi až tak nepáči; všetky štvrte vyzerajú rovnako, ako keby ich niekto robil cez crtlc-ctrlv a vlastne samotná veľkosť mesta s 15 miliónmi ľudí mu nepridáva takmer žiadnu hodnotu. jasné, pár pekných miest tu je, ale inak je to stále jedno veľké trhovisko a nekonečno križovatiek s dopravou ako v Indii a v chaotickom metre s oddelenými vozňami pre ženy len všetci hrajú tú istú hru na svojich androidoch a mlčky sa presúvajú v rámci mraveniska a na zastávke nejaký 60-ročný dedko seriózne bez hanby pozerá na mobile porno, ešte aj so zvukom. what. ale po mnohých neúspechoch nakoniec nájdem kaviareň s dobrým espressom a už nemusím nič, len vychutnávať kávu a chillstep z reprákov a toto je život