v sobotu ráno dobalím posledné veci, vyladím detaily na bicykli a vyrážam. sám som prekvapený z toho, že to nejak neriešim; jednoducho sadnem a idem, teším sa na tú jednoduchosť nasledujúcich dní, kde jediným problémom na svete bude to, čo budem jesť a miesto, kde sa vyspím. asi mi pomáha to, že robím stále viac týchto trochu crazy vecí, a tak mi fakt, že najbližší týždeň nebudem robiť nič iné, ako točiť nohami, vôbec nepríde hrozný.
tachometer zatiaľ nechávam v taške – som tu kvôli zážitkom, nie kilometrom. začiatok cesty vedie cez Záhorie, prechádzam prímestské dediny a mestečká a teším sa na skutočný vidiek. nebude to však jednoduché, fúka silný protivietor, ktorý mi ukazuje, že nie som so všetkým tak vyrovnaný, ako som si myslel; nadávam a postupujem pomaly.
čoskoro sa začína sedlačina, na ktorú som čakal. cez Bukovú preskakujem Malé Karpaty a blúdim trnavskými dedinami, kde je najpoužívanejšou hláskou “dz”. párkrát sa zastavujem na pizzu a na kofolu; vo vedľajšej miestnosti pozerá klasická víkendová partia Liverpool a rozoberá dnešné tikety; pri stole oproti sa riešia alkostorky, keď típek išiel v piatok na párty do Relaxu a vrátil sa v utorok z Donovalov.
prichádzam do Piešťan a trochu podvádzam, keď si odskočím domov dať rýchlu sprchu; musím sa ponáhľať, do zotmenia chcem prejsť cez kopec minimálne do Radošiny. doma sa teda zdržím len polhodinku, ale prichádza komplikácia, lebo na konci Piešťan dostávam prvý defekt. na mojom trápnom bicykli mám nejaké hnusné lacné plášte, ktoré idú dolu veľmi ťažko, a tak mi oprava trvá viac ako polhodinu, ale nakoniec sa mi to v najväčšom zúfalstve podarí spraviť a šlapem ďalej.
s poslednými slnečnými lúčmi nachádzam rozumné miesto na spanie pri Nitrianskej Blatnici a v stane zaspávam so spomienkami na milión ciest autom cez túto pahorkatinu, keď som chodil za doktormi do Topoľčian a stále veril, že sa dám dokopy, vrátim sa ihrisko a všetko bude dobré. nebolo.
ďalšie ráno vstávam so slnkom, spravím druhý defekt a okolo viac či menej nábožných ľudí smerujúcich do kostolov idem na juhovýchod. včera som sa dosť ponáhľal, dnes to plánujem brať viac easy a zastavujem v každej druhej dedine. mladí dávajú prvú rannú kofolu po ťažkej noci, starší štamgasti sú už od rána vo svojom živle a ako cudzinca ma vítajú podozrievavým opitým pohľadom. veľa z nich sedí po jednom, aj keď sa všetci navzájom poznajú; každý asi potrebuje svoj životný priestor, v ktorom ho nikto nesúdi za to, že tam sedí každý deň.
smejem sa na hláškach z dedinského futbalu a na tom, že “Jožo je strašne sprostý, hneď sa urazí… normálne slušne mu poviem: ‘choď do p***!’ a on sa urazí a chce sa ísť hneď biť.”
celý deň náhodne prechádzam z dediny do dediny, podvečer dorazím do okolia Zlatých Moraviec, odkiaľ pochádza časť mojej rodiny, pozriem si po čase domy mojich prastarých rodičov a s nadšením zisťujem, že mi to dnes krásne vyjde k Hronu, kde by som sa mohol okúpať. všetko klapne ako má, pri Kozárovciach nájdem super miesto na stan hneď pri rieke a okúpem sa v ľadovej vode. popravde som bol pripravený na horšie; myslel som, že trápnych 15 sekúnd studenej vody na konci každej sprchy ma na toto nepripraví, ale nebolo to až tak zlé.
o 50 metrov ďalej zo zabudnutej železničnej stanice idú študenti do Bratislavy a Banskej Bystrice a ja sa tu ako blázon na začiatku apríla hádžem do rieky. závidím im ten komfort, že budú mať dnes teplú večeru a posteľ… ale nie, nemenil by som.
ráno je síce studené, takže sa mi dlho nechce vyhrabať zo spacáku a čeliť realite, ale nakoniec to zvládam, nahádžem veci na bike a idem. prvýkrát cítim, že idem cudzou krajinou, fakt netuším, ako bude vyzerať nasledujúca dedina. ale je to tu pekné, všade vinice, malé chatky, zabudnuté dedinky a babky v nich zbiehajúce sa na pondelňajší nákup. niektoré to berú naozaj štýlovo; už som videl všeličo, ale kombinácia tekovského kroja a kroksov ma dostala.
cestou sa zabávam na kreativite krčmárov – nech už sa podnik volá reštauráciou, cafebarom, espressom, bistrom, pizzeriou, občerstvením, stále je to ten istý pajzel, kde je čapovaná desiatka považovaná za nealko. domáci to poznajú a pár cudzincov sa možno nechá oklamať predstieranou úrovňou, takže všetci sú spokojní. aspoň, že ceny sú ľudové:
– 2 deci bieleho poprosím.
– také kvalitnejšie, drahšie?
– môže byť.
– 1 euro.
inak je to klasika, vedľa sa rieši politika, každý rozumie všetkému a na vine sú ti druhí a pravda nezaujíma nikoho a aj tak nakoniec možno do urny hodia fašistu. a do práce sa ponáhľať netreba, v telke ide farma a každý sa len snaží nejak zabiť čas, kým nezomrie.
začínajú vážnejšie kopce, idem okolím Krupiny a Zvolena, dedín je tu málo, ľudí ešte menej, pomaličky prechádzam lazmi a zdolávam stúpania. podvečer sa konečne prehupnem do doliny rieky Slatina a šlapem posledných 20km do cieľovej Hriňovej. cestou mám ešte v pláne večeru v socialistickom Hoteli Detva zaseknutom niekde v 70. rokoch. bohužiaľ však nevaria, a tak musím prijať nudnú pizzeriu a idem sa ubytovať do Hriňovej.
plánov na večer mám dosť, hlavne by som si mal oprať nejaké veci a zalepiť ešte jeden defekt, ale nakoniec zaspávam o deviatej pred telkou, takže kašlať všetko, aj zajtra je deň.
2 Comments