septembrové ráno v prímorskej Santoñi a raňajky v najgýčovejšom podniku kontinentálnej Európy s pozláteným oblúkom nad stolom a dvoma ovocnými automatmi po stranách. po návrate do ďalšieho rovnako vyzerajúceho penziónu začína pršať, po konzultácii s pánom Iľkom sa odjazd odkladá a sadáme do karčmy na tradičnú partiu amerického/imperialistického žolíka. výber miesta máme lepší ako Raúl González v najlepších rokoch; krčmár prakticky nevie po španielsky, miestni stroskotaní rodičia sem berú svoje deti blicovať, sedemdesiatročné notoričky pri klasickom prvom rannom pozorujú našu hru a fešák z vedľajšieho stola si úplne bez hanby popiskuje na celú krčmu. láska
poobede prebehneme 50 kilometrov do Santanderu, ako obyčajne stihneme aj zmoknúť a navyše mesto vyzerá ako všetky ostatné. cesta začína byť trochu jednotvárna a miestami ma moc nebaví; chalani môžu pred ponorkou našej trojice uniknúť aspoň digitálne, ale ja nemám telefón a som tu nonstop; nonstop v tých istých španielských mestách, tých istých baroch na tom istom víne a pri tých istých hrách, konverzáciach a hláškach. a tak niekedy úplne zbytočne automaticky na všetko nadávam; pritom ma nič nevytočilo, len ma baví nadávať. nechcem byť takýto.
na druhej strane ale nie som unavený, ako väčšinou bývam. keď idem sám, už po pár dňoch chcem ísť domov; teraz mám pocit, že by som mohol ísť donekonečna. jednak je to preto, že ideme za deň menej kilometrov, ale hlavný dôvod bude skôr v tom, že tentokrát nie som na autistické cyklocestovanie sám.
deň jedenásty, cez zelené lúky regiónu Asturia mierime na západ; krátke ostré stúpania a zjazdy, ideme pomaly a zachraňuje nás len prestávka v Altamire s jaskyňou s kresbami zpred 36000 rokov. i keď samotné miesto ma sklamalo, múzeum nič moc a pôvodná jaskyňa nie je verejnosti prístupná. aspoňže defekt som znova dostal. je to už môj tretí, kým chalani nemali žiadny a uvedomujem si, že by som bol radšej, keby ten defekt dostal niekto z nich, aby som im ho potom opravil a akože zachránil stiuáciu. môžem byť trápnejší?
ďalšia pauza je pri dome od architekta Gaudího; dovnútra sa nám nechce, tak stokujeme vonku, leziem na plot a aspoň odtiaľ urobím obligátnu fotku. ani toto ma moc nenadchlo; Gaudího štýl je podľa mňa nejak moc chaotický a rozhádzaný.
po kopcovitej krajine chodíme väčšinou po jednom, spolupráca tu nemá až taký zmysel. som rád, že som opäť získal svoju slobodu; málo vecí sa vyrovná tomu, keď letíš zelenou severošpanielskou krajinou a cítiš nekonečnú voľnosť, lebo môžeš kamkoľvek a nemusíš nikam a vlastne netušíš, kde budeš dnes spať.
a krajina je krásna; nie je to dokonalé stredomorie, kde je život až príliš jednoduchý, takže si ho vlastne naplno nevychutnáš; niečo ako keď cestuješ na motorke namiesto bicykla – nemáš pocit dobre odvedenej práce. sever španielska má v sebe už aj nádych drsného oceánu, Nórska alebo Britských ostrovov, kde sedíš s kávou a Jamesonom pri krbe v krčme a melancholicky pozeráš cez okno na daždivý svet; kde si slnko nevidel už dva týždne a aspoň, že kamaráti sú tu a ako sa máš – nahovno. tieto dva vplyvy sa tu nejak miešajú a vzniká z toho super kombo; asi treba zažiť.
cesta pokračuje a platí stará dobrá nepriama úmera – čím viac kilometrov, tým menej vtipné vtipy. na kilometri č. 900 sa smejeme na napodobňovaní klaksónu kamióna.
nocujeme v Llanes, trafili sme akurát nejakú fiestu; milión ľudí, opäť nejaký sprievod, ktorý miestami vyzerá ako pochod Ku Klux Klanu. sme ale trochu rozbití, tak sme tomu večer veľa nedali; narozdiel od domácej mládeže, ktorá išla all-in a posledné kusy vypľul bar oproti nášmu hotelu o deviatej ráno. za víťaza je vyhlasený šéfko v bielej košeli a kedysi-bielych teniskách s pivom v ruke, ktorý ešte o jedenástej prešľapuje na námestí so zavretými očami a cez telefón sa snaží kalerábovou polievočkou udobriť si frajerku.
po sto kilometroch je tu Gijón (v lokálnom astúrijskom jazyku Xixón, čo sa hneď ujalo ako nadávka), kde sa konečne aj okúpeme, ale iba symbolicky, lebo voda je fakt studená. penzión vyzerá ako poľná nemocnica počas americkej občianskej vojny, ale večer je v meste ďalší festival; cez náhodné bary a námestia sa dovalíme až na koncert španielskej kapely pochybnej kvality, kde sa tvárime, že poznáme všetky refrény a tanečné choreografie. inak klasický večer, odmietlo ma pár dievčat, zbombovali sme pár fotiek, prehral som pár stávok, ranný kebab do ruky a spať.
nedeľu sme si dali slovenskú – fodbal, párky, pivo. futbalovou kvalitou miestna štvrtá liga nenadchla, ale na vytriezvenie a mentálnu prípravu na nekonečných 30 kilometrov do Ovieda to nebolo zlé.
aspoň, že Oviedo je pekné; staré námestie s nesúmernou katedrálou a okolo pokojné historické uličky, lebo život sa prirodzene presunul trochu ďalej, do novších častí. a konečne si aj veci operieme a ja zároveň predvediem úplne najhorší outfit v histórii outfitov. nesie názov čo práčka nevzala a pozostáva z cyklistickej čapice, termotrička, špinavých rifiel a žabiek s vyšúchanou podrážkou, v ktorých sa šmýka ako v tarfoch na ihrisku v Banskej Bystrici v prvom jarnom kole.
deň 14 a traja stroskotanci smerujú cez ospalú španielsku pahorkatinu, ako vystrihnutú z filmu Bobule, naspäť k moru. prichádzajú technické problémy s brzdami na Pepovom bicykli, ktoré nevieme vyriešiť, a tak hľadáme cykloservis. našťastie jeden je za 20 kilometrov, čo síce nie je ďaleko, ale bez brźd to po kopcoch sranda nie je a Pepovi na stopkách nezostávalo nič iné, len dúfať, že po hlavnej nič nepôjde.
najväčší kopec dňa je niekoľkokilometrové 6 percentné stúpanie chodníkom korunami stromov, čiže po rozostavanej diaľnici plnej viaduktov. teoreticky pekná cesta, ale z nekonečného rovnomerného stúpania sme psychicky úplne zdeptaní; pomôže až vrcholová dedinka a jej alternatívny vesmír, kde sa všetci navzájom zdravia a keď sa nemenovaný člen výpravy v obchode pozdraví Ole! namiesto Hola!, tak máme o zábavu na zvyšok dňa postarané. jediné, čo sem nejak nepatrí, je odstavený čierny Mercedes so švédskou značkou a zmätenou paničkou za volantom, ktorá vyzerá, že len chcela ísť na nákupy do štokholmskej Ikey a zlyhalo jej GPSko. krásnym tiahlym zjazdom s výhľadmi ako z rakúskych Álp sa dostaneme späť k dokonalým karibským surferským plážam a nekonečnému pokoju Atlantiku a asi sme pripravení ísť ďalej.