ak náhodou nevieš, kto ten Kerouac bol a/alebo chceš zažiť život, odporúčam Na ceste.
moje najlepšie leto sa blíži ku koncu, zmiešané pocity, ale to je asi najlepšie, k čomu sa dokážem dopracovať. konečne sa cítim trochu ako Kerouac na ceste, lepia sa na mňa zážitky na hranici zdravého rozumu, šialenosti, života. som rád, že nesedím doma a nešetrím celý rok peniaze na jednu dovolenku na Jadrane, kde sa potom raz odfotím pri mori, nech ľudia vedia. a okej, niekomu to asi tak vyhovuje, neberiem mu to, ale ja to nechcem. chcem letieť, žiť, nezastavovať, čítať, vychutnávať, piť, baviť sa, baviť ostatných; žiť inak. a jasné, mám šťastie, že som sa narodil nesprostý, ale veľká časť tohto je o mojich rozhodnutiach. a aj tak sa stále kvôli futbalu považujem za smoliara. nezostalo nič. nič.
veľa mojich odsekov v denníku končí slovom nič. príliš veľa.
a tak nezostáva iné, len utekať bez obzretia, lebo akonáhle sa obzriem, vidím príšery a plačem a plačem a skončí sa to vždy tým istým pohľadom do zrkadla do červených vyplakaných očí a vždy dúfam, že sa tým niečo vyrieši a nikdy sa to ešte nestalo. jediné riešenie je utekať predtým ako Indiana Jones pred kamennou guľou a dúfať, že ma nikdy nedobehne a neskončím ako rozplasknutý Crash Bandicoot. viem, že raz mi dôjdu sily a budem musieť nájsť spôsob, ako guľu zastaviť, ale zatiaľ netuším ako a nemám energiu hľadať spôsob. neviem.
ďalšie slovo, ktorým sa končia moje odstavce.
možno je trochu škoda, že väčšina mojich letných zážitkov nie je zverejniteľná… keď raz budem kandidovať na prezidenta, nechcem, aby to tu niekto našiel a použil proti mne to, že som opitý naboso naháňal kone alebo skákal do kontajnerov. a aj tak; väčšina z tých pár ľudí, ktorí sem kliknú, už odo mňa väčšinu príbehov počula (pravdepodobne viackrát).
a veľké dík všetkým, ktorí k tomuto letu prispeli
zároveň ma už trochu unavuje cestovanie. nie presuny, aj točiť nohami väčšinou ešte vládzem, ale nebaví ma hovoriť goodbye. toto slovo by som zakázal, vyhodil zo slovníka. nechcem už nikoho opúšťať s tým, že sa asi vidíme naposledy a že už nikdy nebudem vedieť, ako sa má (že to uvidím na internete? hovno, aj ja tam väčšinou vyzerám šťastne).
pomaly prichádza jeseň a neviem úplne, aké to bude. plán je; keď už som sa v pokri dostal takto vysoko, chcem sa dostať ešte vyššie, ideálne medzi top 15-20 hráčov na svete, ale… stále tu hrá veľkú rolu šťastie a preto nikto presne netuší, kto je najlepší a kto je aký dobrý a vždy sa dá všetko spochybniť, a tak na čo sa naháňať? peniaze? haha
a neviem vlastne, či môžem toto všetko vypustiť von, asi si veľa ľudí bude myslieť, že mi prepína… a čo
a pozerám na chlapcov, ako hrajú pred 30 tisíc ľuďmi na Feyenoorde a plávam v limbe krajiny s názvom čo, keby.. ale riešenie neexistuje, existujú len MRI snímky zničeného kĺbu. potreboval by som aj snímky zničenej duše.
tento post má dve strany, ako moje dve nálady, ktoré sa striedajú zčasti náhodne, zčasti podľa množstva alkoholu v krvnom obehu. a neviem, ako z tejto podivnej schizofrénie von, a či z nej vôbec chcem von a či sa to dá bez toho, aby som sa zachytil v neustávajúcom tornáde šialených ciest a večerov. nedá sa s tým držať krok; skôr či neskôr ma to niekam von vypľuje a dopadnem tvrdo na hubu a asi to bude ešte horšie ako predtým. takže kam, Danko, kam?