Španielsko nás víta dlhým zjazdom, ktorý iba na chvíľku preruší návšteva ževraj najdlhšej európskej zipline ponad vodnú nádrž. tam sme si však museli vyšliapať ešte dva kilometre do kopca a to sa nestretlo s pochopením nemenovaného člena výpravy, ktorý pomerne agresívnym použitím vybraných slov prejavil svoj nesúhlas s projektantom cesty a jej 10-percentným sklonom.
samotná zipline je celkom pohoda, aj keď na začiatku nám nebolo všetko jedno, keďže pred nami nikto nešiel a keď sme prišli my, domáci sa okolo začali zbiehať, akoby celý rok čakali na to, že sa nejakí debili pôjdu zabiť.
posledných 30 kilometrov štvrtého dňa je po rovine; fúka protivietor, takže suchou krajinou, kde žltá razom vystriedala zelenú, ideme pomaly, ale do cieľovej Jacy sa nakoniec podvečer doplazíme.
naša cesta sa stáča na západ, po Hemingwayových stopách ideme španielskym vnútrozemím; žltá dolina, zelené kopce Pyrenejí okolo a na dne doliny nekonečná tyrkysová vodná priehrada. ako keby sa chcela spojiť s dokonale modrou oblohou a medzi týmito dvoma modrastými nekonečnami je úzky pásik zeme, kde sa odohráva celý tvoj život a uži si ho. ľudí tu moc nie je, zmyslových vnemov tiež nie, hudbu nemám, a tak mentálne opäť lietam po celom svete a prechádzam všetkými podobne opustenými azerbajdžanmi, chorvátskami a iránmii. dáme krátku prestávku v pekárni v strede ničoho, pri jedle si dáme klasickú porciu smalltalku a doj*bov (na toto fakt dobré slušné slovo neexistuje) a večer dorazíme do Pamplony.
čakal som historické miesto so silnou atmosférou, ale prišli sme do kríženca Košíc a Mníchova. je tu malé centrum obklopené množstvom sídlisk, preto Košice a Mníchov preto, lebo všetko je tak nejak príliš uhladené, všade je čisto, všetko funguje, parky sú dokonale pokosené, ulice široké a mestská chodí načas. kde je juh?
je sobota, tak ideme večer pozrieť von, ženy sú tu najkrajšie a keď sa zaľúbim desiatykrát, tak si sľúbujem, že sa začnem učiť aj španielsky, lebo s angličtinou to tu veľká výhra nie je a spanglish je komplikovaný jazyk.
na druhý deň sa ráno o druhej poobede vymotáme z penziónu, vedľa miestneho vyhláseného stokára, ktorý s červenými očami a pivom v ruke stláča maty v staničnom bufete, si dáme prvé ranné a ideme vlakom na futbal.
klasická nedeľa a klasickí zmátači a predsalen aj južanský lifestyle a mañana a chill a máš čas, brácho, kam ponáhľaš a kávička v kaviarni v parku a tiché šťastie.
a páči sa mi, že Španieli sú v porovnaní s nami oveľa extravagantnejší; majú sebavedomie vybočiť z normálu, kým u nás je toto sebavedomie považované takmer za zlú vlastnosť. aj keď sa mi veľa tých ich oblečení, tetovaní a podobných vecí esteticky nepáči, uznávam odvahu a každý má v sebe trochu umelca a umelci sú tí, ktorí dávaju svetu tvár. svet netvoria tí, ktorí sa príliš skoro hrajú na dospelých a chcú nasilu vyliezť po rebríčku spoločenských konvencii a drahých vecí na vrchol sociálneho potravinového reťazca.
hrá Alaves – Espanyol, v bare pri štadióne si pokojne hosťujúci fanúšikovia v dresoch Espanyolu dávajú pivo, čo Pepa ako správneho Trnavčana značne dráždi a vysvetľuje nám, že toto by si u nás určiTe Nedovolili, to už by dostali na… hubu.
večer vlakom naspäť do Pamplony, chcel som ísť pozrieť býčiu arénu, ale je už zatvorené, tak si ju pozrieme len zvonka a smutne sa snažím predstaviť si všetkých tých aficionados a Hemingwaya, ako tu v 30. rokoch sedel a nasával sangriu a miestnu kultúru, keď sa všetci vidiečania zbehli v Pamplone na celotýždennú fiestu. a napísal tu jedinú knihu, ktorú mám od neho rád – do slovenčiny krkolomne preloženú ako Slnko aj vychádza. a toto som vlastne asi napísal iba preto, aby som bol zaujímavý, že čítam knihy.
siedmy deň a solídna nuda; ideme po rovnakej trase ako včera vlakom na futbal a mozog sa dostáva do akéhosi mŕtveho štádia, kde rozmýšľaš nad všetkým a zároveň nad ničím.
večer prídeme do mesta Vitoria-Gasteiz, kde sme boli na spomínanom futbale. mesto je pekné, architektonicky zaujímavé moderné budovy, dôraz na ekológiu a cyklochodníky, historické centrum… proste klasika. je to fajn, ale zároveň trochu nuda, lebo potrebujem niečo viac; viac farieb, plnosti, vzduchu, života, lebo som mladý a asi je to často presne tak, ako práve čítam v jednej knihe, že iba v mladosti možno zažiť toľko extrémov, smútku a radosti, lebo keď starneme, všetci postupne konvergujeme k priemeru. tak buď aficionado do života teraz.
ďalší deň smerujeme k moru; baskická metropola Bilbao je len 70 kilometrov a navyše veľká časť je dole kopcom. pozorujem náhodné dediny a je čudné, že aj na dedinách tu veľa ľudí žije v bytovkách; žiadni Angličania, že každý chce svoju záhradku a trávičku.
krajina sa opäť zelená; začiatok prejdeme po super cyklotrase vedúcej po bývalej železnici, neskôr síce prejdeme na hlavnú cestu, ale v Španielsku to nevadí. sú tu síce milióny zbytočných obmedzení, semaforov, privádzačov a mostov, na ktorých sa nejaký široký Španiel pekne nabalil, ale vodiči sú mega ohľaduplní. žiadni talianomalťania alebo Iránci; všetci nás obiehajú s neuveriteľným odstupom.
poobede prichádzame skvelým rýchlym zjazdom starými uličkami do Bilbaa. konečne mesto, ktoré architektonicky nie je úplne rovnaké ako všetky ostatné stredne veľké španielske mestá. je tu industriálna časť s prístavom, moderné štvrte, história aj nečakané uličky; akurát niekedy to celé nejak nedáva zmysel, nevieme nájsť úplné centrum, alebo centrum je príliš rozťahané. jednoducho je to jedno z miest, ktoré si úplne nevychutnáš bez know-how domácich.
prvým z dvoch hlavných cieľov je múzeum pána Guggenheima, ktorý má po svete múzeií niekoľko a v Bilbau je jedno z najlepších. nesklamalo, po braindead bicyklovaní nezaškodí trochu potrápiť svoje závity a zmysly a po dvoch hodinách vychádzam vyčerpaný zo sledovania päťmetrových topánok spravených z hrncov a obrovských kvetín zo žehličiek. a skoro som sa aj chalanom stratil a to by bola sranda, keďže nemám telefón. nakoniec sme sa našli; dvakrát nadšene nevyzerali.
druhý dôležitý bod je San Mames, nový 50-tisícový štadión miestneho Athleticu; klubu, ktorý žije vlastným životom zakonzervovaný baskickou národnou hrdosťou niekde na začiatku 20. storočia. preto doteraz môžu hrať v klube iba Baskovia a aj tak hrajú prvú španielsku ligu, niekedy aj na špici.
z Bilbaa ideme ďalej po pobreží; pôvodne sme chceli dať deň voľna, ale počasie mení plány; má dosť pršať, a tak delíme plánovanú 120-kilometrovú etapu na dva dni, nech nemusíme moknúť. PDF-ku sa to síce nepáči, trochu je nasrané, ale nakoniec sa dohodneme. a vlastne aj tak zmokneme, ale pohľad na zelené pobrežné kopčeky s dokonalými výhľadmi na rozľahlé surferské pieskové pláže všetko vynahrádza.
spíme v rýbarskom mestečku Santoña; klasické španielske malomesto, akurát mladí ľudia sa všetci odsťahovali za školou do Bilbaa a Santanderu, preto pri tradičnom večernom víne s tapas môžme pozorovať len miestnych dôchodcov plných elánu, ako si hlasným španielskym spôsobom rozprávajú námornícke historky. a všade typický morský vôňosmrad, dobrú noc.