pondelkové ráno, bežný noclažník pražského sídliska sa cestou do práce v rannom metre susedovi chváli historkami zo sobotňajšej noci a zároveň sa už vopred nasiera na šéfa a počíta v hlave, koľko hodín roboty ostáva do ďalšieho víkendu. my traja zatiaľ rozoberáme bicykle, hádžeme ich do objednanej dodávky a vezieme na letisko. vpredu už nebolo miesto a šófer je v pohode týpek, tak sme objednaný úber zrušili a ja sa veziem na imigranta v nákladnom priestore.
Lazy mal raz v belgickom suvenírovom obchode super nápad, a tak po svete oddnes beháme ako tri ch*je v starodávnych cyklistických čiapočkách s nastaviteľným šiltom; netuším teda, ako taký Eddy Merckx vlastne vyzerá, ale predstavujem si ho s bolestivou grimasou v špinavom obtiahnutom tričku a presne touto čiapkou. na letisku sme ľahko rozpoznateľní, čo sa snaží využiť jeden starší Přažák, ktorý asi letí prvýkrát v živote a po uistení sa, že naozaj letíme do Bordo, sa rozhoduje držať sa nás, aby trafil správny gate. trochu sa bojíme opletačiek s módnou políciou, ale nakoniec všetkými kontrolami prejdeme a bez problémov sa nalodíme (nalietadlujeme?).
fastforward pár hodín a Pepo už lepí prvé nálepky #BordeauxSantiago2018 v hlavnom meste červeného vína a pred budovou letiska, ktorá vyzerá ako nedotiahnutý produkt socialistickej architektúry z konca 80.-tych rokov, skladáme bicykle. keďže sa naša cyklocrew spolieha primárne na moje technické schopnosti úrovne mestský chlapec, čo sa párkrát prešiel na cajgli, prídu aj prvé technické problémy, ktoré však záhadne vyrieši náhodné pootáčanie bicykla dolehlavou.
večer ideme pozrieť centrum Bordeaux; úzke stredoveké uličky spájajúce mále námestia, kde sa víno leje potokom a sebavedomé, ale zároveň krehké francúzky útočia na okoloidúcich a okolosediacich svojim šarmom. do toho náhodná skupinka erasmákov, zopár stokárov s fľašami vína na schodoch/v parkoch/behajúcich naboso vo fontáne a prepitá slečna s červenými očami, ktorá si s dvoma promile v krvi objednala lízatko, akože to ju vytriezvie. na to, že je nedeľa, dávam like.
prvý cyklodeň smerujeme na juh; predmestie tvorí zmes dediniek ako vytrhnutých z Call of Duty a novších štvrtí s veľkými domami miestnych šesťdesiatnikov, čo na terasách popíjajú víno a okolo nich sa preháňajú nekonečná cyklistov. ako keby tu každý len bicykloval a pil víno.
ďalej od mesta krajina pustne, ostali len občasné malé dedinky, ktorých námestíčka vyzerajú ako z dvadsiatych rokov a na chvíľu by som si chcel vyskúšať vtedajší život. chodiť na bicykli elegantne v obleku, aj keď je vonku tridsaťdva, otáčať sa za paničkami v klobúkoch a v sobotu večer do karčmy zahrať karty; ale v pondelok zase na pole a asi to nebolo až také ružové, že?
keď vojdeme do jedného z lokálov, vyzerá to, že väčšina štamgastov si tieto časy ešte pamätá. teda minimálne vylodenie v Normandii musia mať ešte v pamäti cache. kostolný smrad zatuchnutých lavíc je tu silnejší než v kostole a čašníčku by si mohol rozmeniť nie na dve, ale na tri dvacky. vonku zmrzlinárske plastové stoličky, toto asi môj obľúbený hipstabar nebude.
dedín a domov stále menej, nudy stále viac; krajina odviata vetrom, takto nejak si predstavujem americký juh a preto ide do uší Back down south a v mysli bývam niekde v malomestskom texase, na verande veľkého bungalovu si pri výhľade na svoj gýčový ranč vychutnávam večernú cigaretu; v piatok na zábavu do okresného mesta a vrchol týždňa je stredoškolský bejzbalový zápas. jednoduchosť
druhý deň tá istá krajina, postupne stúpame smerom k Lurdom a posledné kilometre ideme po absurdnom kamenistom teréne, lebo nás sem poslalo naše všemocné PDFko, v ktorom máme na základe dát z Google, Bikeplanneru, Stravy a nejakých iných fantastických aplikácií všetko vopred naplánované. a potom chodťe na výlet s ľuďmi z korporátu.
navyše posledné kilometre začne lejak, nevídim, nepočujem, nejak našťastie dôjdeme na hotel a možno sa tento rok aj uschneme. večer ešte stihnem rozbiť telefón a nájsť náhradný displej niekde cestou bude ťažké, tak sa rozhodujem spraviť malý experiment a byť tri týždne bez mobilu, veď vlastne posledných 15 rokov som bez neho nikdy takto dlhý čas nebol.
v Lurdoch sme sa samozrejme aj trochu poprechádzali; atmosféru má mesto veľmi silnú, ale cítim sa trochu čudne. 5-10 rokov dozadu, keď som veril v Boha, by som sa na to pozeral inak, ale teraz sa cítim trochu ako mimozemšťan. chodíme pomedzi zástupy veriacich; na tvárach im vidíš odhodlanie, vieru, že toto miesto je naozaj špeciálne a pomôže im. pre nás je to jedno mesto na ceste, pre nich jeden z vrcholov života; vraj asi niečo také, ako keď bol Lazy prvýkrát na Reale.
a k tomu tisíc morálne pochybných obchodov, v ktorých si z duchovna spravili šmelinári biznis – pre suveníry tu existujú celé supermarkety, kde zoženiete všetko od kanistrov na posvätnú vodu cez metrové 500-eurové sviečky až po gýčové panny márie v životnej veľkosti.
ďalej pokračujeme na západ a krajina sa konečne mení; putujeme zelenou dolinou, dedinky stále v sebe majú francúzsku eleganciu, ale už si v domčekoch neviem predstaviť Scarlett O’Hara, všetko má prísnejší, skromnejší podhorský charakter a už aj cesta sa začína do kopcov zdvíhať ako Kmotríkova pravica.
pyrenejský basecamp sme rozložili v poslednom francúzskom mestečku Laruns, máme na záhrade hamaku a v ruke mám ukulele; okolo dvojtisícovky. pokoj, život
tmavým studeným ranným kaňonom začíname stúpanie, predbieham staršieho pána a bojím sa pri pozdravení aj usmiať, aby som sa mu akože nevysmieval, ale on sa mi podzraví vyškerený, s kútikmi úst ďaleko od seba a cyklistika asi nemusí byť len bolesť, dá sa to užívať.
ďalej zalesnenou dolinou, staré vodné elektrárne a malá kúpeľná dedina; opäť ubudlo na domoch farieb, pribudlo sivej a nikto tu nie je, len na jednej ulici chlapec sám naháňa loptu a nechápem, čo tu robí; i keď znova, tak pred 90 rokmi to tu možno žilo, išiel by som sa pozrieť.
prudkým stúpaním prichádzam na desiatu na veľkú prestávku k vodnej nádrži, nad ňou lyžiarske stredisko, fakt je tu krásne a opäť rozmýšľam nad tým, že Slovensko zase nie je až o toľko krajšie od ostatných štátov, ako mi to bolo vtĺkané do hlavy ako malému. neberte to zle, našu krajinu mám fakt rád, ale ja som naozaj vyrastal s tým, že máme oveľa krajšiu prírodu ako iné štáty, ale to je proste lož. a ako sa vraví, lož je železná košeľa. či prezlečený smäd, či ako to bolo?
komerčnú časť doliny s turistickým vláčikom nechávam pod sebou a vystupujem do raja pokoja a jednoduchosti, kde ťa nemá kto odfotiť, lebo pastier drží smartfón v ruke prvýkrát; kde je kráv viac ako ľudí a ovce idú v zástupe jedna za druhou, so svojími zvončekmi hrajú ódu na pyrenejské štíty a svojou oddanosťou pripomínajú sprievod v Lurdoch pred večernou omšou.
v 1794 mnm prekračujeme hranice, z bonjour je hola a za ukutónov si užívame výhľad na hory. teda ja si ho užívam, chalani ukulele a môj hudobný antitalent neznášajú a asi sa nemožno čudovať. zeber si svoju mŕtvu gitaru a pál…
jo a väčšina fotiek je od chalanov, tak sa im spoločne poďakujme